Tento text patrí k prémiovému obsahu SME.sk. Počas trvania štrajku učiteľov sme všetky texty o školstve odomkli a vyňali z prémiového obsahu. Chceme tak podporiť kritickú diskusiu o stave slovenského školstva.
Autor je spisovateľ a stredoškolský učiteľ
Pri dominantných témach často dochádza k únave materiálu. Polienok v ohni je priveľa, už to len dymí, štípu oči. No a potom to zhasne a ustanú aj sprosté reči.
Teda nie úplne. Sprosté reči sú večné, menia sa len témy, preto neprekvapuje, že učitelia a zdravotné sestry to teraz od pospolitého ľudu dostavajú vyžrať podobne ako imigranti.
Hoci sa v médiách prízvukuje, že Slováci rebelujúce stavy podporujú, netreba si robiť ilúzie. Kritici netvoria bezvýznamnú menšinu, určitým sféram, napríklad pivárňam, dominujú takmer absolútne.
Argumenty sú notoricky známe – prázdniny, kopec voľna a vôbec, čo je to za robotu, keď sa pri tom nespotia ani nezašpinia.
Ako učiteľ sa to snažím nebrať osobne, dokonca musím kuvikom uznať zápal, s akým sa rozohňujú. Kvitujem aj ich mimoriadne vyvinutý zmysel pre spravodlivosť. Naozaj nerobia rozdiely medzi svojimi a cudzími. Nenávidia všetkých rovnako a na ich pomenovanie používajú tie isté slová.
Kým nevraživosti k utečencom je do určitej miery možné rozumieť, pochopiť to, čo obyčajného človeka milión toľko irituje na požiadavkách učiteľov či sestier, je nad moje sily.
Vysvetľovať to neprajnosťou či závisťou je zúfalo nedostatočné. Ani keď k tomu pripočítam nekonečnú ľudskú hlúposť, stále mi nedochádza, prečo by niekto mal byť proti tomu, aby sa oňho či o jeho blízkych v núdzi staral dobre zaplatený zdravotnícky personál.
Aby mu deti vzdelávali spoločensky rešpektovaní a dôstojne ohodnotení učitelia. Alebo má niekto pocit, že za to on ani jeho najbližší nestoja?
Štát, ktorý si donedávna dovoľoval ponúkať policajtom, vojakom či hasičom výsluhové dôchodky po pätnástich rokoch služby, nemá morálne právo tvrdiť, že na tých, ktorí liečia chorých či učia deti, nie sú peniaze.
Deti sú všetko. Nič by sme si nemali priať viac než to, aby ich formovali tí najlepší z najlepších. Tisíce našich najtalentovanejších študentov odchádzajú študovať do zahraničia nie preto, že by chceli, ale preto, že musia.
Nielen vinou terajšej vládnej strany sú školstvo, zdravotníctvo, súdnictvo a vlastne všetko v takom marazme, že sa to už nedá pomenovať inak ako nadávkou. Faktom však je, že s tým napriek bezprecedentnému mandátu nedokázali nič urobiť. Keby krajinu tak nedrancovali, možno by som s nimi aj súcitil.
Len cynika sa pri pohľade na školstvo nechytá bezmocnosť. Univerzít je ako krčiem, učňovky sú spájané s priemyslovkami a gymnáziami do hybridov bez duše, mnohé škôlky a detské domovy zápasia so stredovekými problémami.
Úroveň už jednoducho nesmie klesnúť ani o milimeter. Ak sa tak stane, všetci v jednom šíku prerazíme druhé dno a čľupneme rovno do pekla.
