Nedávno mi známy hovoril, ako sa vrátil z New Yorku a dlho rozmýšľal, čo mu potom doma prekážalo. Po čase si to uvedomil. Boli to uzučké chodníky (pravda, úzkymi sa nemusia zdať každému, napríklad poslancom sa zdá 1,5 metra dosť a na zvyšok šupli autá).
A to sa vrátil z mesta, ktoré bolo dlhé roky prototypom priestoru formovaného dravým kapitalizmom. Z mesta, kde nie je problém zaplatiť za štvorcový meter bytu toľko, čo v „drahej“ Bratislave za jednoizbový byt. Napriek tomu, t. j. týmto cenám, si na chodníky netrúfnu. To u nás je to inak.
Jedným z našich najznámejších chodníkov je banskoštiavnický trotuár. Pravda, chodníkov v starej časti Štiavnice nie je veľa, ten jeden je však významnejší nielen svojou polohou nad cestou, ale i koncentráciou služieb. Pozoruhodné sú tam však aj iné chodníky, no už zďaleka nie v pozitívnom svetle. Keď nejakým z nich kráčate, tak sa občas začne zužovať a zužovať, v lepšom prípade na nejakých tých 10 až 20 cm, alebo zmizne úplne. Poviete si, nedá sa nič robiť, historické mesto, ale to ste vedľa.
