Už v škole nám navraveli, že štúrovci nesmeli objímať dievčatá. Ako dôkaz sme si mali zapamätať prípad Andreja Sládkoviča, ktorý – hoci prozreteľne vyobjímal aj vlasť – sa ani tak nevyhol výčitkám, prečo vpustil do svojho objatia aj Marínu.
Či už sa o to zaslúžilo zväčša teologické vzdelanie tej generácie, alebo magický vzor národnej veci oddaného Ľudovíta Štúra – prijímali sme to ako spoľahlivú informáciu. Neskôr som ju dokonca obohatil aj o pár vlastných postrehov.
Občas tvrdím, že túžbu po dievčenskom objatí nájdeme iba v Chalupkovej básni Sen – no i tam ju hneď koriguje záver básne: „Slnko horou zasvietilo, milý môj sen rozplašilo.“ A inokedy zas, že ak hľadáme u básnika tej generácie objatie naozaj vrúcne a nefalšovane erotické, musíme ho hľadať u Petőfiho, ktorý však, hoci v ňom vrela slovenská krv, zaznamenal jej vrenie po maďarsky.
