Píše Michal Havran, teológ a šéfredaktor jetotak.sk.
Do popredia spoločenskej diskusie sa po dlhšom čase vrátil spor medzi idealistami a realistami. Dnes má pozmenený význam, koncom deväťdesiatych rokov bol poznačený otázkou toho, ako naložiť s našou minulosťou.
Inými slovami, či sa má Československo zbaviť zákonne všetkých bývalých vysokých komunistov, alebo ich nechať pôsobiť.
Spor vyhrali idealisti na čele s Václavom Havlom, zasadzujúci sa o spoločenský zmier. Napriek tomu, že dodnes máme tendenciu zvaľovať naše vlastné neúspechy na pôsobenie „bývalých komunistov“, historici a významná časť pozorovateľov verejného života sa zhoduje v tom, že takéto gesto bolo nevyhnutné.
Bolo to poslednýkrát, keď idealisti niečo v našich krajinách vybojovali, a je možné, že na túto epizódu budú historici poukazovať ako na prejav intuície a väčšieho zmyslu pre skutočnosť, akou sa vyznačujú takzvaní realisti.
Kto je idealista
SME+
Viac podobných článkov nájdete na SME+. Vznikajú vďaka vašej podpore. Ďakujeme.
Spôsob, akým sa staré filozofické pojmy stali súčasťou politického jazyka a verejnej diskusie, je rovnako nepodstatný ako terapeutický účinok Kostkovej masáže. Sú nespochybniteľnou súčasťou každej argumentácie.
Realisti sú teda tí, čo majú životné skúsenosti, vedia, že svet je surový, neférový, že v ňom víťazia väčší psi, s krajšími asistentkami.
Majú za sebou pobyt v teréne, už počas školy sa učili chodiť po neoznačených chodníkoch nemilosrdnosti, vypestovali si na nich pud sebazáchovy a schopnosť empatie k mrzkosti. Sú stále v strehu, ohrozujú ich všetci.
Idealista, Platónov potomok, je neduživý, v detstve prekonal tuberkulózu a ebolu, väčšinu času strávil čítaním dobrodružnej literatúry, ktorá mu nahrádzala neschopnosť dobrodružného života, z bitiek utekal, počas námrazy sa pridŕžal zábradlia namiesto toho, aby využil ľad na rýchlejší krok, dlho veril v existenciu mimozemských civilizácií na Mesiaci, trpel námesačnosťou a nechodil na krúžky.
