Vyspelosť národa sa meria aj spokojnosťou menšín, tým, nakoľko sa ľudia inej etnicity, odlišnej farby pleti, inej viery alebo sexuálnej orientácie cítia v danej krajine doma. Kedykoľvek politici potrebovali nepriateľa, aby mohli Slovákom sľúbiť, že ich pevnou rukou ochránia, s ľahkosťou siahali po menšinách. Tie mali údajne útočiť na územnú celistvosť, sociálne istoty alebo na kresťanské hodnoty národa. Žiadny štát však bezpečnejší nebude, ak zo svojich vlastných občanov urobí nepriateľov.
Menšiny si za posledné štyri roky od premiéra vypočuli, že „náš nezávislý štát sme prednostne nezakladali pre menšiny, akokoľvek si ich vážime, ale najmä pre slovenský štátotvorný národ“. Počuli tiež, že premiér vidí od menšín „skôr natiahnuté ruky, zato takmer minimálne pestovanie občianskych cností“.
Ako sa dnes na Slovensku cítia?
Namiesto hrdo hlásanej veľkej rómskej reformy politici naďalej videli Rómov ako neprispôsobivých občanov, ktorých treba prevychovať. Ale väčšia disciplína, sankcie a tvrdšie policajné ruky problémy vylúčených rómskych komunít, samozrejme, nikdy neliečili a ani nevyliečia.
Počet etnických Maďarov kontinuálne klesá. Neohrozujú územnú celistvosť Slovenska, chcú len to, aby aj ich vnúčatá vedeli hovoriť po maďarsky. Viac než veľké národné otázky ich trápi stav zdravotníctva alebo to, či budú mať prácu.
Väčšina homosexuálov ostáva neviditeľná často aj pre vlastnú rodinu, kolegov a suseda, a politici tejto krajiny namiesto posilnenia ich istôt, lebo tie si aj oni zaslúžia, vsunula do ústavy definíciu manželstva ako jedinečného zväzku ženy a muža.
Namiesto toho, aby premiér monitoroval ľudí okolo svojej strany, ktorí si svoje firmy napojili na žily štátu a zabezpečili sa na dlhé roky, chce monitorovať každého jediného moslima po tom, čo utečeneckú krízu spojil s islamom ako hrozbou pre Európu.
Vláda využíva strach väčšinového obyvateľstva z inakosti na posilňovanie svojej moci, čo pocit bezpečia občanov tejto krajiny neposilní. Len odvracia ich pozornosť od tých rán, z ktorých štát pre túto vládu krváca.
