Balkónová scéna na mimoriadnej schôdzi názorne ukázala, ako Smer sabotuje diskusiu a deformuje politickú kultúru. V mene „pokojného priebehu“ či „priestoru na pokojnú prácu“. Súdržnosť, jednota a absencia hádok, na ktoré radi poukazujú voliči vládnej strany, sú vykúpené potláčaním zásad diskusie. Nie, diskusia nie je zvada, ktorú treba utlmiť.
Bez diskusie nie je demokracia. Pri výmene názorov býva rušno a nešetrí sa kritikou, no politika nie je chránená dielňa. Ak sa teda učitelia a sestry dožadujú vypočutia a záväzku, že školstvo a zdravotníctvo sa stane nadstraníckou a trvácnou agendou, nie je to „cirkus, divadielko“, ako ich snahy vytrvalo označujú poslanci zo Smeru.
Sestry a učitelia preberajú na seba to, čo mala robiť opozícia už dávno. To však neznamená, že sú tam za opozíciu.
Draxler začínal sympatickými – aj keď drobnými – iniciatívami, ako bola podpora kampane Zber strachu. Vyzval učiteľov, ktorí sa stretli s mobbingom a bossingom, aby sa obrátili priamo na neho. Dnes sa bohužiaľ sám podieľa na zastrašovaní štrajkujúcich presadzovaním tézy, že štrajk je politický. Smer tým myslí, že je to opozičná aktivita, keďže to nie je ich aktivita. To má učiteľov vyľakať, že sú zneužívaní v predvolebnej kampani.
Problém s takouto predstavou je ten, že politiku nemusia robiť len chlapíci v oblekoch v poslaneckých laviciach, bufete či po bytoch. Hlas majú aj učitelia či sestry a to dokonca aj vtedy, keď vyjdú spod strechy odborov.
