Píše Peter Mikuláš, operný spevák a otec troch dcér.
Ahoj, Peťo.
Začína sa krutý deň, určite dopadne zle. Možno sa Ti zazdá, že znova preháňam a každú hlúposť zbytočne nadťažujem. Viem, občas som v stave stability, občas lability a niekedy aj oboch súčasne. V prvom stave som v pohode, ale keď sa dostanem do druhého, končím so všetkým hneď v úvode. Ja si poviem, nič sa nedá robiť, mám taký deň a Ty mi povieš, umelec, máš nárok. Dobre, všetko je jasné. Tebe. Ale mne nie!
Preto sa Ťa budem dnes od rána týmto listom pýtať: Žeby až takto? Že by sa ma malo všetko až tak silno, dvoj a možno aj tisícnásobne dotýkať? Že by mi malo to, čo je pre väčšinu populácie banalita, vlastnú dušu drviť na kamennú suť? Čestné slovo, Peťo, všetko robím, aby som bol normálny. Ovládam sa, jem už len biorožky, v noci nerabujem chladničku a prestal som veriť na povery.
Fakt len pre poriadok šliapem po spadnutých notách alebo na skúškach v divadle nesedávam celkom vpredu a nikdy po chodbách nepískam, aby som sa v texte a v muzike nemotal. Aj tak sa v nich občas strácam, no príkazy divadelných zvykov ctiť musím, patrí sa to. Dnes od rána sa mi v hlave čosi mimoriadne stalo, preto som si pre Teba zopár vlastných diagnóz nachystal. Dúfam, že sa neurazíš, lebo ako lekára Ťa určite podobná záležitosť štve.
Poznám pacienta, ktorý už vo dverách vyšetrovne vie, poučený šarlatánmi z webu, čo mu je. Toto považujem za drzosť. Ale čo mám robiť ja, keď mám večer predstavenie, ktoré som rok nerobil, z psychického tlaku a z prievanu schytám náhlu afóniu a musím strateným hlasom do divadla oznámiť, že dnes nespievam. Vieš, ako to strašne vo vnútri tlačí, keď spevák nie je v top forme? Veď aj Pavarottiho nebolo ináč vídať ako so štráfkatým šálom na krku.
Ani ja Ťa nejdem zaťažovať internetovými samodiagnózami. Ale okrem preukázateľnej dyslexie sa vo mne prejavujú aj výrazné známky autizmu.
Pricestoval som dnes do Ostravy, večer Nabucco. Zafixoval som si v hlave, že mám ubytovanie v Elektre, priamo tam som z vlaku ako poštový holub električkou doletel a pani z recepcie ma poslala do susedov, dneska to bude, pane Mikuláši, asi Imperiál. Tak som sa tam presúval a už po necelých dvesto metroch som cítil, že sa vo mne nahromadil šok. Keď som sa doma chystal, všetko som si krásne pripravil, v hlave poukladal, teplučká izbička v Elektre, pokoj, dobrá WiFina, skrátka žúžo pred predstavením. A zrazu som musel všetko, komplet všetko, prestavať. Nábytok, posteľ, telku, chladničku. Z toho stavu ma dostala len dobrá čína, tú neposunuli nikam, chodievam si do nej zajesť kvôli tibetskému duševnu. Dám si ryžu a som svoj.
