Na tom, že kapelník alebo manažér musí uživiť svoju kapelu, nie je nič zlé, naopak, je to normálna a samozrejmá vec. Na tom, že berie každý kšeft a myslí aj na to, že treba rozšíriť povedomie o jeho hudbe medzi väčšie masy, tiež nie je nič zlé. Každý má na trhu svoje miesto.
Ak majú kapely to šťastie, úspech a je o nich záujem, je bežné a normálne, že hrajú aj firemné akcie za vysoké honoráre.
Je tu však hranica, nad ktorú sa už ja osobne nedokážem povzniesť. Umelec, ktorý má silu slova, sa po prekročení určitého počtu poslucháčov stáva verejnou osobou a musí byť opatrný na to, čo povie a urobí. Stáva sa kritizovateľným. Davy ľudí počúvajú, čo hovorí, ako premýšľa.
Musí mať názor a je plusom, ak je spoločensky angažovaný. Jeho slovo dokáže ovplyvniť masy. A nie je o. k., ak ide cez mŕtvoly. Tým narážam na predvolebné mítingy a lákanie voličov na známu tvár alebo grafiku bulvárneho denníka.
