Pred štvrťstoročím, presne 15. februára 1991, získalo historické mesto Visegrád nový rozmer. Na spoločnej schôdzke sa v ňom stretli zástupcovia troch krajín bývalého východného bloku — Václav Havel, József Antall a Lech Walęsa.
Prijatím Visegrádskej deklarácie položili základ zoskupeniu, ktoré sa po vzniku samostatnej Českej republiky a Slovenskej republiky úspešne etablovalo pod názvom Visegrádska štvorka. Hoci to môže znieť ako banálna pravda z nedávnej histórie, stojí zato si pripomenúť pôvodné strategické ciele visegrádskej spolupráce.
Po desaťročiach v totalitnom režime sa naše krajiny rozhodli spolupracovať slobodne a vzájomne si pomáhať pri dosiahnutí spoločného cieľa, ktorým bola európska integrácia. Ale v skutočnosti išlo o to, aby sa historicky skúšaný priestor strednej Európy primkol k Západu. Najsilnejšie, ako sa dá.
V podmienkach, v ktorých sme sa nachádzali, išlo o mimoriadne ambiciózny cieľ. Pripomeňme si s plnou vážnosťou, že dnešná podoba veľkej integrovanej Európy, ktorú vnímame ako samozrejmosť, vtedy žiadnou samozrejmosťou nebola.
A že nešlo len o komplikované reformy, ani o samotnú mimoriadne náročnú transformáciu našich spoločností. Ale že išlo aj o jasnú politickú stratégiu, lobing, zložité vyjednávania a vzájomnú podporu v situáciách, keď sme narazili na problém, väčšie či menšie zakolísania na ceste do EÚ.
