Prečo bol visegrádsky klub ohraničený práve Česko-Slovenskom, Maďarskom a Poľskom? Túto otázku si kládli už pri jeho zakladaní bulharský a rumunský prezident, ktorí sa cítili odstrčení a preradení v rámci Európy do tretej cenovej. Naopak, možná účasť Slovinska sa spomínala v dobrom.
Visegrád pripomína ponornú riečku: vynáral sa, keď ho zúčastnené krajiny mohli použiť ako lano, ktoré násobí ich silu a mizol tam, kde dominovala súťaž medzi krajinami (kto je pripravenejší na vstup a potom kto je väčší ekonomický tiger) či presakovali „nacionalisitické sebecké nálady“ (Havel). Bol to Orbán, kto v 2002 na tieto nálady zahral tak mocne, že sa hovorilo o pochovaní spolupráce V4.
Skutočnosť, že sa nebude pri spoločnom stole hovoriť o udalostiach, ktoré viedli k povojnovému usporiadaniu strednej Európy – hranice a demografia -, sa bralo ako základ dobrých vzťahov. Preto sa môže zdať paradoxné, že je to práve Orbán, kto cez migračnú tému nakopol V4 k novej vlne súdržnosti a spolupráce.
