Včerajší summit Visegrádu, akokoľvek bol „mimoriadny“, nemohol nič dodať k riešeniu utečeneckej krízy. Mohol len ubrať z pozície účastníckych štátov, čo je k dvadsaťpäťročnici spolku tristné vysvedčenie politikov, ktorí v Prahe stolovali.
Dodať nič nemôžu preto, lebo „záložná hraničná línia“, ktorú vymysleli pre Macedónsko a Bulharsko, nemá politickú podporu vo zvyšku EÚ. Tváriť sa, že ak EÚ nie je schopná prúd zastaviť, tak V4 vezme nevďačnú úlohu (historickú misiu) na seba, je smiešne naparovanie, ktoré odhalí hneď prvá otázka: „A koľko živej sily a peňazí ste pripravení poskytnúť?“
Neschopnosť V4 uskutočniť operáciu „Maginotova línia“ na Balkáne nijako zvlášť nezvýšia ani premiéri Macedónska a Bulharska, ktorých si do Prahy prizvali. A z ktorých ten druhý – Bojanov – už pred rokovaním ubezpečil Merkelovú, že preferuje „európske riešenia“. Ak sa „krajiny Balkánu obávajú, že v tom (po zavretí nemeckých hraníc) zostanú samy“ (Sobotka), tak V4 určite nie je mocnosť, ktorá ich vytiahne z problémov.
