Visegrád je na prahu novej totality

Visegrád je nepochybne jedno z najkrajších miest Maďarska. Posledné hory, ktoré sa zdvíhajú od Dunaja krátko predtým, než za Budapešťou upadne Maďarsko do nekonečnej roviny uhorskej pusty, ktorá kočovným starouhorským kmeňom tak pripomínala ázijské stepi, že sa tu rozhodli zostať.

Visegrád je však aj nekonečne smutné miesto, sú to trosky pripomínajúce veľkosť Maďarska, ktorému vládli francúzski králi, Uhorského kráľovstva, ktoré bolo vďaka zlatým i strieborným baniam na Slovensku a úrodnej podunajskej nížine skvostom medzi štátmi stredoveku.

Kráľovstvo, z ktorého nezostalo po storočiach osmanskej nadvlády a mnohých desiatkach rokov trvajúcich vojen takmer nič. Len zopár trosiek, z ktorých si na Visegráde, tomto najväčšom hrade celého kráľovstva, možno len s veľkou dávkou fantázie predstaviť, aká veľká a vyspelá civilizácia tu takmer zanikla.

V4 pomohla po Mečiarovi

Visegrád, ako sme ho poznali zo začiatku 90. rokov, bol veľkým projektom veľkých čias. Položil základ niečoho v tejto časti Európy nevídaného, spolupráce stredoeurópskych národov postihnutých takmer polstoročia totalitou a rôznou formou sovietskej okupácie, ktorá zo samostatných štátov urobila vazalské územia Kremľa.

Keď sovietska nadvláda padla, hrozilo, že sa môže stredná Európa vrátiť do medzivojnového obdobia, keď nespolupráca a mnohokrát dokonca nepriateľstvo Poliakov, Maďarov, Čechov a Slovákov urobilo zo strednej Európy ľahkú korisť najskôr nacistickej tretej ríše a potom „osloboditeľov“ v podobe Stalinovho Sovietskeho zväzu.

Založenie Visegádskej skupiny, kde sú pod zakladacím dokumentom podpisy maďarského premiéra Józsefa Antalla, prezidenta Československa Václava Havla a poľského prezident Lecha Wałęsu, položilo základ toho, že sa dnes berieme ako partneri, a nie ako súperi.

Visegrád sa stal súčasťou aj obnoveného česko-slovenského partnerstva, keď po páde Vladimíra Mečiara celé zoskupenie pomohlo Slovensku dohnať stratené roky a pomôcť mu do EÚ a NATO.

Inšpirácia pre Európu?

Ešte po vstupe do Európskej únie sme žili v ilúzii, že Visegrád dokáže západnej Európe pomôcť, aby bola Únia imúnnejšia k návratu totality v nových formách vytváraných Putinovým Ruskom alebo komunisticko-kapitalistickými vládcami v Číne.

Zdalo sa, že etos ľudí, ktorí na vlastnej koži prežili žalárovanie, politické procesy, desaťročia neslobody, pomôže aj západnú Európu viac motivovať k obrane ľudských práv vo svete. Že zníži ochotu krajín EÚ vymieňať obchodné výhody s Pekingom a Moskvou a ďalšími diktátorskými režimami za ignorovanie porušovania základných práv, že Európe dodá silu a odhodlanie na obranu svojich základných hodnôt.

Keď sa však dnes pozrieme na strednú Európu, musíme sa nad týmto pôvodným ideálom celého Visegrádu len ironicky usmiať. Vo svojej súčasnej podobe, ako ukázalo aj pondelkové výročné rokovania v Prahe, je Visegádska štvorka nepodarenou karikatúrou svojho počiatočného obrazu.