Energie sú politická agenda. Nejdem pripomínať slávny graf a dialóg dvoch našich politikov na tému cena plynu. Komu by vtedy napadlo, že z jedného bude teraz minister financií a druhý bude so štedrým európskym platom šíriť xenofóbiu a euroskepticizmus. Iste, politici môžu mať vplyv na ceny. Politici „energeticky“ veľkých krajín i na ceny svetové. A keď sú nízke, radi sa pochvália aj politici krajín malých.
U našich južných susedov má každý účet za elektrinu výrazne zdôraznené, ako by vyzeral, nebyť tamojšieho premiéra. Aj u nás opäť prišlo na plyn. Ja som síce vratky nedostal, a to mám hneď niekoľko zapaľovačov, zato elektrina ma stála dosť: musel som vybavovať „nové odberné miesto“ a tak som prišiel do styku s miestnym monopolom – distribučnou firmou.
Kontakt sa vlastne začal už pri kupovaní skrinky na elektromer. Cena mi vyrazila dych. V podstate prázdna plastová škatuľa, no za cenu práčky. Tá je však z plechu, väčšia, i okienko ma väčšie a vnútri má nie len drôty, ale aj motory, elektroniku a hadice. Potom som túto nádheru musel osadiť do fasády storočného domu (týmto navrhujem distribučným spoločnostiam udeliť čestné členstvo v okrášľovacích spolkoch za ich príspevok k rozvoju „drobnej architektúry“).
Prečo bola škatuľa taká drahá, napovie certifikát o schválení lokálnym monopolom. Cena za namontovanie elektromeru, za párminútový úkon (nedávno opäť výrazne poskočila – že by ako príspevok v boji proti deflácii?), ničím nezaostala za škatuľou. A to nehovorím o kafkovskej byrokracii, ktorou som musel prejsť. Na porovnanie, skúste si predstaviť, že by telefónny operátor chcel za zapožičanie SIM karty 200 eur plus každomesačný fixný poplatok okrem percent zo „spotreby“.
