Píše Petra Procházková, redaktorka SME a Lidových novin.
C ítim tie pohľady na chrbte a myslím, že ona ich musí cítiť tiež. Čosi medzi pohŕdaním, obdivom a takou tou mužskou zhovievavosťou, ktorá v sebe nesie aj úsmevné: Čo to, dievčatá, zase bláznite, veď to nemá cenu ...
Stojíme pred sálou, kde sa o chvíľu začne stretnutie pražskej verejnosti so ženou, ktorá vie o vojne vo východnej Ukrajine viac ako mnohí, ktorí o nej píšu do novín a rozprávajú v televízii.
Príde asi dvadsať ľudí, z toho časť ochrancov ľudských práv a novinárov. Zvyšok dôchodcovia a aktivisti pražského majdanu.
SME+
Viac podobných článkov nájdete na SME+. Vznikajú vďaka vašej podpore. Ďakujeme.
Po mojom boku stojí tridsaťtriročná Vera Savčenko, sestra Nade, ktorá sa stala symbolom Ukrajiny, odporu proti diktátu Moskvy i ženskej sily a vytrvalosti.
Naďa Savčenko s nami teraz nie je. Sedí vo väzenskej cele vo vyšetrovacej väzbe v ruskom Novočerkasku a dnes sa začína ďalšie kolo jej súdneho procesu. Vraj je vrahyňa. Obviňujú ju, že naviedla ukrajinských delostrelcov, aby zasiahli dvoch ruských novinárov, ktorí zbierali materiál o rebeloch vo východoukrajinskej Luhanskej oblasti.
Nadežda od 17. decembra 2015 neprijíma potravu.
Vy aj Nadežda máte tvrdý až mužský charakter. Prejavilo sa to aj počas bojovej akcie, ktorá sa skončila zatknutím vašej sestry?
Vera Savčenko. (zdroj: SME - PETRA PROCHÁZKOVÁ)„Rodičia nás vychovávali dosť prísne. Navyše, keď prišli 90. roky, s nimi k nám dorazila aj chudoba. Ukrajinci sa rozdelili na dve skupiny – jedna kradla, druhá trpela. My sme spadli do tej druhej kategórie. Naďa sa dlho hľadala.
Jej charakter stvrdol zvlášť po smrti otca. Nadežda mala odmalička takú vlastnosť – nenechávala si nikdy otvorené zadné vrátka. To so prejavilo aj 18. júna 2014, keď poslali Naďu, aby pomohla vojakom ukrajinského práporu Ajdar patriacemu pod ministerstvo obrany, ktorí sa dostali do paľby separatistov. Mnohí z nich padli, prežila len hŕstka.
Viem všetky okolnosti z prvej ruky, pretože som tam bola tiež. Nie, nie som vojačka, ale prišla som za Naďou na návštevu. Keď Naďu odvelili zachraňovať ranených, nemohla som odísť. Zavolala som kamarátke a poprosila ju, aby sa postarala o našu mamu, predovšetkým som jej vysvetlila, ako splácať pôžičku. Bola som pripravená na to, že ani ja, ani Naďa sa domov už nevrátime. V tej chvíli som bola presvedčená, že Naďa je mŕtva. Pretože z miesta, kam odišla, sa ozývali obrovské výbuchy. To trvalo 24 hodín. Potom sa zrazu ozval Nadin telefón. Začala sa úplne nová etapa nášho života.“
Prečo práve o Nadeždu prejavili taký záujem ruské tajné služby, ktoré ju potom, keď ju zajali separatisti, dali previezť do Ruska?
