Autor je spisovateľ
Chodili sme s cigánom Dunkom po Liberci, hlavy zaklonené a narážali do ľudí. Kam čumíte, parchanti, nadávali nám ľudia, ale nebolo to také hnusné letné nadávanie, pred Vianocami sa nadáva nežne, lebo sa rodí Ježiško a ľudia majú radosť aj keď sa tvária, že nie.
My sme aj tak nevnímali ani ťuk, veď vysoko nad chodníkmi na girlandových šnúrach viseli krásne zabalené darčeky, ktoré mohol každú chvíľu zhodiť vietor. Stačilo vystrieť ruky a... „Pozri, henten je obrovský, tam môže byť aj tatrovka alebo piko elektrický vláčik,“ kričí Dunka. „Nie, ten by sa tam nezmestil,“ hovorím.
„Piko je takýtok, včera som ho predsa vytiahol v hračkárstve z regála.“
„Lenže nás hneď vyhodili,“ odvrkne Dunka. „Tak si to ani nemôžeš pamätať, a ešte mi kvôli tebe strelila predavačka facku a povedala – vyčichni, cikorko!“ „Možno je tam samopal,“ poviem rýchlo, aby už neotravoval so včerajškom.
„Ale taký s tou helmou, čo vyzerá ako ruská. Tatko hovorí, že ruská helma je ako šerbeľ. Nemecká je krajšia, lenže tú by u nás nepredávali, šak Nemci sú fašisti,“ vysvetľujem. „Svine,“ povie Dunka. „Schweine,“ poviem ja a buchnem päsťou Dunku do pleca. „Buď rád, že si cigán a né Nemec, to by si bol prehratý.“
