Názor sociológa o tzv. fenoméne skrytého voliča, že ak „niekto dnes volí Smer, neznamená to, že volí čiernu dieru a že sa musí za to hanbiť“, zaslúži úctu. Laboratórne testy ho však nepotvrdzujú. Ako je možné, že človek nevie stretnúť, aj keď sa veľmi snaží, jedného voliča Smeru? A pritom sa nevyhýba ani prostrediam veľmi nízkej cenovej skupiny. Kde sa ukryli?
Vyvodiť na základe nereprezentatívneho výberu, že voličov Smeru facká hanba sprava i zľava, sa, samozrejme, nedá. Keby robil výskum forenzný psychológ, mohol by aj zistiť, že na novú rolu premiéra – bojovníka proti kvótam, Merkelovej a Bruselu, je elektorát Smeru patrične pyšný a nečervená sa, naopak, dá to okoliu pocítiť.
Žiaľ, Focusu to pocítiť nedal. Trvalý prepad od jesene ukazuje, že buď emócia hanby naprieč voličstvom Smeru ozaj šarapatí, alebo – čo je pravdepodobnejšie – utekajú inam. Pri číslach SNS by bolo nebezpečné povedať, že na lepšie adresy, ale majú bonus, že – na rozdiel od Sýrčanov – utečencov zo Smeru nikdy nemôže byť dosť.
