Po roku 1989 sme mali školstvo a vzdelávanie v ňom zreformovať. Mali sme ho reformami prispôsobiť novovzniknutým spoločenským a ekonomickým podmienkam.
Vznikli nové podmienky a z nich aj nové úlohy pre školstvo a vzdelávanie. Naše vlády ich však nedocenili a či už vedome alebo nevedome ignorovali.
Dočkali sme sa dnes nie novej kvality, ktorú mala priniesť revolúcia, ale deformácií vo viacerých oblastiach a školstvo je jednou z nich.
Prvou príčinou neutešeného stavu v školstve a vo vzdelávaní bolo a aj dnes je, že do riešenia odborných problémov v školstve sme zaniesli neodbornosť a politiku. Druhou príčinou je, že sme nevedeli a pravdepodobne ani dnes úplne nevieme, čo náš vzdelávací systém potreboval a potrebuje a aké zmeny treba robiť.
Dnešná kvalitatívna úroveň vzdelávania je nižšia ako pred rokom 1989, je do značnej miery odtrhnutá od reálnych spoločenských a ekonomických potrieb, školský systém je náročný, ale málo efektívny, vzhľadom na veľkosť vynakladania verejných financií. Nespokojnosť so školstvom a vzdelávaním je pritom celospoločenská.
Platy nie sú všetko
Nespokojní sú učitelia, no ak dnes poniektorí považujú za hlavný problém vzdelávania predovšetkým nízke platy učiteľov, tak to bude asi nedorozumenie. Možno by sme sa mali kritickejšie zamyslieť aj nad tým, do akej miery sú príčinou nízkej úrovne vzdelávania aj samotní učitelia, ich práca so žiakmi a výsledky, ktoré dosahujú.
Naše školstvo nepatrí dnes k tým najlepším a medzinárodné hodnotenia vedomosti žiakov to potvrdzujú: zhoršujeme sa. Status, postavenie učiteľa v spoločnosti sa v porovnaní s minulosťou znížil a pravdepodobne to nie je zapríčinené len nízkymi platmi učiteľov, ale aj ich prácou. Takisto je ich prácou aj ich mimoškolským vzdelávacím a výchovným pôsobením určovaný aj návrat úcty k učiteľom.
Nespokojní sú aj žiaci v škole. To, že neradi chodia do školy a radšej by boli doma, dá sa do určitej miery pochopiť. Ale že sa v škole nudia a neraz až arogantne sa správajú medzi sebou a aj voči učiteľom, to je takisto do určitej miery aj dôsledok práce učiteľov so žiakmi a domácej výchovy. Je aj na rodičoch, aby oveľa viac pomáhali učiteľom pri výchove a vzdelávaní svojich detí.
Nespokojné sú podniky, rodičia, učitelia, ale aj vláda. Je pritom ale paradoxom, že vlastne všetci títo nespokojní a iste je ich viac, sú zároveň príčinou tejto nespokojnosti. Takže, zlepšenie pomerov školstve a vo vzdelávaní je hlavne u nich, v ich konaní, v nás.
Rástla kvantita na úkor kvality
To, že sme po roku 1989 tápali v školstve a vo vzdelávaní a nevedeli dosť dobre a jasne ako ďalej, nemali sme víziu a nevypracovali sme si stratégiu vývoja školského systému a vzdelávania, viedlo do istej miery k jeho chaotickému riadeniu. Jednoducho povedané, transformáciu školstva a vzdelávania na nové trhové spoločenské podmienky sme nezvládli. Viacero dobre fungujúcich zariadení z minulosti sme sa zbytočne vzdali, i keď nemuseli a bolo to na škodu vzdelávania.
Možno v naivnom presvedčení, že konkurencia aj v školstve a vzdelávaní vyrieši problémy, rástli nám počty škôl, na vysokých školách aj počty študentov a primerane k tomu aj počty profesorov, vznikli cirkevné školy, podnikať so vzdelávaním sa umožnilo aj súkromným školám. Rástla kvantita, úroveň kvality vzdelávania sme neustrážili.
Relatívne malé Slovensko má 36 vysokých škôl. Toto číslo samo o sebe prezradí, aká úroveň kvality vzdelávania sa na niektorých z nich zabezpečuje a dosahuje.
17 ministrov školstva
O dôležitosti a význame školstva a vzdelávania sa stále hovorilo a hovorí, ale nebola a ani nie mu je v skutočnosti venovaná patričná pozornosť. V školstve sa za uvedené obdobie vystriedalo sedemnásť ministrov. Na jedného pripadá priemerne obdobie ani nie jeden a pol roka.
Čo múdreho pre vzdelávanie mohol minister za takéto krátke obdobie urobiť? Každý začínal prácu nanovo, veď neboli prijaté záväzné dlhodobé úlohy, ktorými by sa mal riadiť.
