akí sme je seriál o pohľadoch na našu spoločnosť. Vybrané osobnosti pre vás mapujú svoje postrehy, pocity a niekedy ponúkajú aj návody či odvahu, ako ďalej... Seriál začína textom redaktora denníka SME a spisovateľa Máriusa Kopcsaya.
Na začiatok veselá príhoda číslo jeden. Bratislava hostila odborníkov na ochranu prírody v rámci akéhosi medzinárodného podujatia. Hostitelia sa chceli pochváliť a ukázali kolegom prírodnú rezerváciu Sandberg. A ako všetci delegáti stáli a obdivovali unikátny piesočný breh pri Devínskej Novej Vsi, objavil sa chlapík v montérkach s fúrikom, preliezol zábrany, schytil lopatu – a začal vzácny praoceánsky piesok nakladať a voziť na stavbu...
Aj takýto malý príbeh odpovedá na otázku, ktorú si budeme klásť pravidelne: Akí sme?
Z okna vlaku
Krajina je vraj krásna, ak na ňu hľadíme z konského chrbta. Možno preto, že po Slovensku väčšinou necestujeme na koni, ale autobusom či vlakom (podaktorí zadarmo), ponúka sa zväčša menej utešený obraz: krajina znetvorená komínmi ako falickými symbolmi industrializácie, mestá zjatrené panelákovou výstavbou, ľudia ponevierajúci sa ulicami, do daždivého šera svietia reklamy záložní a rozmáhajúcich sa herní (najlepšie hneď vedľa seba), a tiež bezducho optimistické predvolebné bilbordy.
A ešte reklamy na Army shopy. Doba je zlá, povedané slovami klasickej rozprávky, z písmeniek sa odlievajú guľky. Zákutia na zastávkach, okolie tratí či trávnaté porasty prekypujú odpadkami.
Príhoda číslo dva. Starosta istej maďarskej obce neďaleko hraníc sa dal do reči s čerstvo prisťahovaným Slovákom. Vyjadril radosť nad príchodom nových slovenských občanov, akurát taktne podotkol, že by si všetci mali platiť za vyvážanie odpadu, pretože niektorí smeti v igelitových vreciach vyhadzujú zo svojich drahých áut rovno do priekop pri ceste do Bratislavy. Nič nové pod slnkom!
V hlavnom meste môžeme vidieť, ako majiteľ luxusnej vily – ktorú by zrejme špatil smetiak – pchá svoje odpadky do kontajnera pred panelákom. A núti tak jeho obyvateľov, vrátane dôchodcov, aby mu prispeli na jeho odpadové hospodárstvo. Vitajte na Slovensku.
Jung a Biblia
Neradi o svojich tieňoch počujeme, neradi ich vidíme. Keď sa nás koncom minulého leta dotkla utečenecká kríza, kolovali po sociálnej sieti fotografie odpadkov, čo po sebe zanechali pochodujúci migranti.
„A týmto chceme pomáhať?“ pohoršovali sa strážcovia čistého Slovenska. Ktovie prečo s rovnakým o hlasom nezverejňovali fotografie námestia večer po vinobraní alebo hocakého parku na sídlisku, v ktorom sa stretáva mládež. Alebo aj spomínaných občanov vyhadzujúcich odpad do priekopy.
Hovorí sa tomu projekcia, opísal ju psychoanalytik Carl Gustav Jung. Alebo aj Biblia. Vidíme smietku v oku iného a brvno vo vlastnom nebadáme. Človek si neuvedomuje vlastné tienisté stránky, no tým viac mu prekážajú na iných.
Pohoršene sa prežehnávame, ako nám cudzia svoloč zanešvári krásne Slovensko, ku ktorému sa pritom sami správame ako „humusáci“. Maľujeme na steny moslimských čertov, čo idú obťažovať naše ženy, a pritom podľa štatistík každá tretia bola aspoň raz vo svojom živote obeťou fyzického alebo sexuálneho násilia.
Búranie podhradia a histórie
Názornou ukážkou, ako dokáže citlivá slovenská duša naložiť so svojím životným priestorom, je napríklad úplná likvidácia bratislavského podhradia, ktoré dnes mohlo byť neopakovateľnou mestskou štvrťou s množstvom romantických zákutí, príťažlivou pre domácich i pre turistov.
Fakt, že sme barbarsky zničili veľkú časť historického centra v hlavnom meste (a aj vo viacerých ďalších), možno len čiastočne ospravedlňovať budovateľským ošiaľom počas komunizmu. Inak by nás predsa po Novembri 89 čakali už len lepšie časy, Slovensko a jeho mestá by rástli do krásy.
Pravdou je však smutný opak: Čo nestihol sprzniť reálsocializmus, pokračuje v reálkapitalizme pod cynickým a nekultúrnym vedením developerov. O čo menej dnes krajinu ničia emisie, o to viac ju na mnohých miestach nivočí divoké odlesňovanie.
Elita do prírody chodí strieľať, hrať golf, jazdiť na štvorkolke, pyšne sa fotografuje so zakrvavenými mŕtvolkami zvierat.
A aby sme sa vrátili späť do Bratislavy, nepredstaviteľné sa stalo skutočným: devastácia v podobe garáži pokročila už aj na samotný Hrad.
To všetko, podobne ako odkrajovanie z piesočnej rezervácie či roz-trusovanie odpadu, má spoločného menovateľa, ktorý predstavuje základnú diagnózu slovenskej spoločnosti: Nekultúrnosť.
