Píše Peter Mikuláš, operný spevák a otec troch dcér.
Ahoj, Peťo.
Spal som zle, veľmi zle. Bývajú také noci, neviem prečo, večerným prejedaním, tým to asi nebude, skončili slaninky zajedané cibuľou, mäkučké oškvarčičky a im podobné bonbóny.
Mávam občas tieto stavy azda precitlivenosťou na ľudí? Možno. Veď ich stretám denne stovky a nie každý berie ohľad na to, že som v podstate krehký človek tichých tónov, aj keď som prinútený hlasom podávať priam zverské výkony, veď musím dokríknuť svojím školeným aparátom niekedy aj na 200 metrov.
Alebo žeby to bolo predvolebným tlakom? Vidíš, toto tiež pripúšťam, to mi nenapadlo. Noci a sny bývajú totiž moja tragická trauma. Niečo nepochopiteľné sa vo mne tajne poskladá, sníva sa mi o tom v dosiaľ netušených súvislostiach a potom sa len hádžem, vrtím, neviem, čo s načatou nocou.
Najhoršie sny sú sny hudobné. Vyleziem počas predstavenia na javisko, otváram ústa, ako keby som zíval, a lezie zo mňa len zvuková bublina. Neviem muziku, slová, réžiu, nič. Vstávam spotený, zamyslený, zruinovaný, vraviac si, tak ešte toto mi bolo treba, ráno na desiatu skúška s orchestrom a nik sa ma nebude pýtať, prečo mám pod očami lodné skrutky z olova a hlasivky v slanom náleve.
Ale minulá noc, tak to bol des. Čiernota vo mne, v sne, v srdci, hlave, moja krv jedna čierna ropa černejšia ako čierna, a keď správne rátam, bola taká čierna, že matematicky vzaté bola čierna na druhú. Takúto čiernu čerň som ešte nezažil, idúc z postele som sa mienil oholiť, nastriekal som uhľovočiernu penu na bradu, ale žiletky som sa ani nedotkol. Bál som sa, že keď si stmavnutú fasádu oškriabem, vyskočí mi biela koža, ktorú aj tak v tej tme nenájdem. Takto, do čierna spenený, raňajkujúc čierne vajce na tvrdo zapíjajúc ho bielou kávou, ocukrenou čiernym cukrom, som začal konečne triezvo zvažovať, čo sa mi dnes v noci prizdalo.
Bolo to dosť jednoduché, ale o to desivejšie, snívalo sa mi, že som disident. O chvíľu máme voľby a mne sa Ti pod tlakom médií prisnilo, že voľby vyhral valec. Zvolila si ho väčšina národa, lebo vo volebnej kampani perfektne „oblboval“, prikrášľoval, a teraz je tu, na najvyššom stolci v štáte.
Prvé, čo spravil, spriahol sa s takým istým mamutími bagrami ako on, obklopil sa monštrami, a toto puto umocnil zákonnou legalizáciou klamstva a zlodejstva. Ale vieš, čo bolo na celom sne najťažšie?
Začal som v tom čiernom prehľadávať, kto by išiel so mnou do toho. Mal som zopár tipov, ale to by bolo málo. Proti takejto desivej moci, akú si národ zákonne zvolil, musíme ísť viacerí. Ja jedinec nemám šancu, som len jeden malíček na bojovom poli. Odkrágľovali by ma, znivočil by moje dobre myslené snahy a skončil by som v peci pálený a bol by zo mňa iba jeden čierny dym.
