Metastázy korupcie vyčerpávajú spoločnosť nielen ekonomicky. Krajina chátra aj morálne. To, či vláda skutočne pracovala pre dobro občanov, sa nemeria len dĺžkou vybudovaných diaľnic alebo počtom odovzdaných športových ihrísk.
A už vôbec sa nemeria pestrosťou hrozieb spoza hraníc, ktorými strašia politici.

Meria sa to tým, ako zodpovedne spravujú peniaze daňových poplatníkov, počtom korupčných káuz, veľkosťou goríl a žravosťou chobotníc a následnou snahou to všetko zamiesť pod škandálmi presiaknutú rohožku slovenskej politiky.
A to všetko v krajine, kde kontrolné a regulačné úrady sú prenajaté vládnym nominantom.
Zodpovednosť politikov sa meria ich ochotou vyvodiť následky za tety Anky, bezodné schránky, nástenky, kšefty so vzduchom, obskúrne investície ohlásené krátko pred voľbami, masérov a asistentky.
Slovensko má svoju bohatú zbierku káuz. Ale, žiaľ, nemá ani jedného vysokopostaveného politika, ktorého nakoniec jeho kauzy dostali do väzenia. A tak by sa voliči nemali rozhodovať podľa sladkosti sľubov, ale na základe trpkosti reality stavu korupcie.
