AUTORSKÁ STRANA PETRY PROCHÁZKOVEJ

Ďakujem Putinovi, že represie nie sú ešte väčšie

Som skoro presvedčená, že až sa vrátim do Moskvy, na letisku ma nezatknú, hovorí najväčšia súčasná ruská spisovateľka Ľudmila Ulická.

Ľudmila Ulická v Prahe besedovala o svojom románe Zelený stan. (Zdroj: ČTK)

Píše Petra Procházková, redaktorka SME a Lidových novin.

Boli dvaja ľudia, s ktorými som túžila ani nie tak urobiť rozhovor, čo patrilo k mojej novinárskej rutine, ale stretnúť sa s nimi. Podať im ruku, počúvať ich a visieť im na perách, kým ma nevyhodia.

S Bulatom Okudžavom sa mi to podarilo v roku 1996. Z Moskvy som za ním išla do jeho domčeka v spisovateľskej osade Peredelkino, kde ma potom vyspovedal, akoby rozhovor robil on so mnou.

Zaujímalo ho Čečensko, odkiaľ som sa vtedy práve vrátila, a zločiny mocných, nad ktorými sa rozčuľoval. Sľúbili sme si, že sa zase stretneme a že potom bude hovoriť viac on. O necelý rok potom zomrel. Mala som vtedy intenzívny pocit nenapraviteľne premárnenej príležitosti.

Viac podobných článkov nájdete na SME+. Vznikajú vďaka vašej podpore. Ďakujeme.

Záhada tvorivého kŕča

Druhou mojou métou bola Ľudmila Jevgenievna Ulická. Preslávila sa už poviedkou Sonička, ktorá vyšla v časopise Novyj mir v roku 1992. V tom istom roku, keď som sa presťahovala do Ruska.

Prelúskala som ju so slovníkom až v roku 1996. Ulická už bola slávna a ovešaná niekoľkých vavrínmi. Ocenili ju aj vyberaví Francúzi cenou Prix Médicis za najlepšie zahraničné literárne dielo. Pre mňa sa Sonička stala nočnou morou. Dôkazom o pominuteľnosti života a svedectvom o starobe, ktorého vedomie skorého zániku môže zmierniť len dobre napísaná kniha.

Nikdy sa mi počas dlhých jedenástich rokov, ktoré som prežila v Rusku, nepodarilo Ľudmilu Ulickú presvedčiť, že stojím za to, aby so mnou strávila nejakú tú hodinu. Nebolo v tom nič osobné.

Zato som si nakoniec stretnutie s touto najväčšou súčasnou ruskou spisovateľkou poriadne vychutnala. „Nezohnali by ste mi cigaru?“ požiadala ma.

Prechádzali sme sa potom po parku, ona znečisťovala životné prostredie a ja lapala do pamäti múdrosti.

Prišla do Prahy a ja sa jej konečne môžem opýtať, čo robí, keď sedí nad klávesnicou, má myšlienku a tá nie a nie preskočiť na končeky prstov, ktoré by ju potom údermi zhmotnili na slová, vety a celé veľkolepé diela.

Pokračovanie článku patrí k prémiovému obsahu Sme.sk
Aj vy môžete byť jeho predplatiteľom

Ročné predplatné
29 €
Objednať
Ušetríte až 17,80 € v porovnaní s mesačným predplatným
Štvrťročné predplatné
9,90 €
Objednať
Ušetríte 1,80 € v porovnaní s mesačným predplatným
Mesačné predplatné
od 0,98 €
Objednať
Cena 0,98€ platí pre nových predplatiteľov prvý mesiac. Ďalšie mesiace sú za štandardnú cenu 3,90€.

Už mám predplatné - prihlásiť sa

S predplatným získate:
  • neobmedzený prístup k obsahu Sme.sk, Korzar.sk a Spectator.sk
  • viac ako 20-ročný archív Sme.sk
  • čítanie a rozhovory z príloh TV OKO/TV SVET, Víkend a Fórum
  • neobmedzený počet diskusných príspevkov
  • neobmedzený prístup k videám a slovenským filmom na Sme.sk
  • dostupné na PC a v aplikáciach Android a iPhone

Hlavné správy zo Sme.sk

DOMOV

Amnestie, Roháč a Sýkora. Čo má vplyv na prípad vraždy Remiáša

Na rozhodnutie o Mečiarových amnestiách má Ústavný súd posledné dni. Nájomný vrah Roháč dostal doživotie. Pri vražde Sýkoru sa spomína SIS.

DOMOV

Koalícia sa chce náhle zbaviť šéfa Ústavu pamäti národa

Ak by zmena zákona prešla, nové pravidlá začnú platiť od 15. októbra 2017.

PLUS

Žili v slávnej vile, no nikdy sa do nej nevrátili

Filmár David Cysař pátra po histórii svojich blízkych.

Neprehliadnite tiež

KOMENTÁR ADAMA VALČEKA

Súd kvôli Babišovi dejiny prepísal, bude z toho nový štandard?

Nebolo by to prvýkrát, čo by slovenskí poslanci pokútne zmenili nejaký zákon v prospech Andreja Babiša.

Flinta do žita (Vico)

Karikatúra denníka SME (kreslí Vico).

AUTORSKÁ STRANA BORISA VANYU

Kto robí Slovensku v Amerike reklamu? Aj statočný pes a splašený medveď

Ako často natrafí obyčajný Američan v miestnych médiách na nejakú informáciu o Slovensku? Výnimočne.

KOMENTÁR ZUZANY KEPPLOVEJ

Ako teda hovoriť s Ruskom

Dnes, bohužiaľ, už ani Alexandrovovci nemôžu povedať, že oni nič, oni sú len muzikanti.