Píše Petra Procházková, redaktorka SME a Lidových novin.
Boli dvaja ľudia, s ktorými som túžila ani nie tak urobiť rozhovor, čo patrilo k mojej novinárskej rutine, ale stretnúť sa s nimi. Podať im ruku, počúvať ich a visieť im na perách, kým ma nevyhodia.
S Bulatom Okudžavom sa mi to podarilo v roku 1996. Z Moskvy som za ním išla do jeho domčeka v spisovateľskej osade Peredelkino, kde ma potom vyspovedal, akoby rozhovor robil on so mnou.
Zaujímalo ho Čečensko, odkiaľ som sa vtedy práve vrátila, a zločiny mocných, nad ktorými sa rozčuľoval. Sľúbili sme si, že sa zase stretneme a že potom bude hovoriť viac on. O necelý rok potom zomrel. Mala som vtedy intenzívny pocit nenapraviteľne premárnenej príležitosti.
Záhada tvorivého kŕča
Druhou mojou métou bola Ľudmila Jevgenievna Ulická. Preslávila sa už poviedkou Sonička, ktorá vyšla v časopise Novyj mir v roku 1992. V tom istom roku, keď som sa presťahovala do Ruska.
Prelúskala som ju so slovníkom až v roku 1996. Ulická už bola slávna a ovešaná niekoľkých vavrínmi. Ocenili ju aj vyberaví Francúzi cenou Prix Médicis za najlepšie zahraničné literárne dielo. Pre mňa sa Sonička stala nočnou morou. Dôkazom o pominuteľnosti života a svedectvom o starobe, ktorého vedomie skorého zániku môže zmierniť len dobre napísaná kniha.
Nikdy sa mi počas dlhých jedenástich rokov, ktoré som prežila v Rusku, nepodarilo Ľudmilu Ulickú presvedčiť, že stojím za to, aby so mnou strávila nejakú tú hodinu. Nebolo v tom nič osobné.
Zato som si nakoniec stretnutie s touto najväčšou súčasnou ruskou spisovateľkou poriadne vychutnala. „Nezohnali by ste mi cigaru?“ požiadala ma.
Prechádzali sme sa potom po parku, ona znečisťovala životné prostredie a ja lapala do pamäti múdrosti.
Prišla do Prahy a ja sa jej konečne môžem opýtať, čo robí, keď sedí nad klávesnicou, má myšlienku a tá nie a nie preskočiť na končeky prstov, ktoré by ju potom údermi zhmotnili na slová, vety a celé veľkolepé diela.
