SME
Utorok, 7. december, 2021 | Meniny má AmbrózKrížovkyKrížovky

Ďakujem Putinovi, že represie nie sú ešte väčšie

Som skoro presvedčená, že až sa vrátim do Moskvy, na letisku ma nezatknú, hovorí najväčšia súčasná ruská spisovateľka Ľudmila Ulická.

Ľudmila Ulická v Prahe besedovala o svojom románe Zelený stan. (Zdroj: ČTK)

Píše Petra Procházková, redaktorka SME a Lidových novin.

Boli dvaja ľudia, s ktorými som túžila ani nie tak urobiť rozhovor, čo patrilo k mojej novinárskej rutine, ale stretnúť sa s nimi. Podať im ruku, počúvať ich a visieť im na perách, kým ma nevyhodia.

S Bulatom Okudžavom sa mi to podarilo v roku 1996. Z Moskvy som za ním išla do jeho domčeka v spisovateľskej osade Peredelkino, kde ma potom vyspovedal, akoby rozhovor robil on so mnou.

SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu

Zaujímalo ho Čečensko, odkiaľ som sa vtedy práve vrátila, a zločiny mocných, nad ktorými sa rozčuľoval. Sľúbili sme si, že sa zase stretneme a že potom bude hovoriť viac on. O necelý rok potom zomrel. Mala som vtedy intenzívny pocit nenapraviteľne premárnenej príležitosti.

Viac podobných článkov nájdete na SME+. Vznikajú vďaka vašej podpore. Ďakujeme.

Záhada tvorivého kŕča

Druhou mojou métou bola Ľudmila Jevgenievna Ulická. Preslávila sa už poviedkou Sonička, ktorá vyšla v časopise Novyj mir v roku 1992. V tom istom roku, keď som sa presťahovala do Ruska.

Prelúskala som ju so slovníkom až v roku 1996. Ulická už bola slávna a ovešaná niekoľkých vavrínmi. Ocenili ju aj vyberaví Francúzi cenou Prix Médicis za najlepšie zahraničné literárne dielo. Pre mňa sa Sonička stala nočnou morou. Dôkazom o pominuteľnosti života a svedectvom o starobe, ktorého vedomie skorého zániku môže zmierniť len dobre napísaná kniha.

Nikdy sa mi počas dlhých jedenástich rokov, ktoré som prežila v Rusku, nepodarilo Ľudmilu Ulickú presvedčiť, že stojím za to, aby so mnou strávila nejakú tú hodinu. Nebolo v tom nič osobné.

SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu

Zato som si nakoniec stretnutie s touto najväčšou súčasnou ruskou spisovateľkou poriadne vychutnala. „Nezohnali by ste mi cigaru?“ požiadala ma.

Prechádzali sme sa potom po parku, ona znečisťovala životné prostredie a ja lapala do pamäti múdrosti.

Prišla do Prahy a ja sa jej konečne môžem opýtať, čo robí, keď sedí nad klávesnicou, má myšlienku a tá nie a nie preskočiť na končeky prstov, ktoré by ju potom údermi zhmotnili na slová, vety a celé veľkolepé diela.

Dočítajte tento článok
s predplatným SME.sk.
Predplatné si môžete kedykoľvek zrušiť.
Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu

Neprehliadnite tiež

Peter Schutz.

Najprv treba vymáhať už predpísané.


14 h
Jakub Filo.

Minister neráta, s kým sedí vo vláde.


14 h

Karikatúra denníka SME (Sliacky)


16 h

Nie debaty expertov, nie únavné hľadanie, zase raz improvizované licitovanie.


16 h
Skryť Zatvoriť reklamu