Ovládol štát a vládol sám. Nič nenechal na náhodu. Natrel straníckou červeňou takmer všetky kľúčové úrady, ktoré získal silou väčšiny. Ale voliči ho do prezidentského kresla nepustili.
Mal neopakovateľnú šancu zapísať sa niečím skutočne štátnickým do pamäti národa.
Ale on svoje vládnutie poňal ako nikdy sa nekončiacu populistickú kampaň, ktorá vrhala ochranný tieň na verejné pastviny otvorené dokorán ľuďom blízkym strane.
Tváril sa, že korupciu nevidí a o širokom rodinkárstve nepočul. Premárnil šancu využiť priaznivú ekonomickú situáciu pre dobro všetkých.
Dovolil, aby chudokrvné zdravotníctvo napájalo chobotnicu, školstvo ďalej chátralo a frustrácia sa stala dominantným pocitom tých, ktorí učia a liečia tento národ. Rozdával balíčky, otváral ihriská a najnovšie stavia ploty.
Krajinu polarizuje a vysekáva ju z Európy, kam väčšina tohto národa vždy patriť chcela.
Ako si ho bude história pamätať? Roberta Fica
Fico nie je Mečiar a Slota, ale podobajú sa Čítajte
