Plný názov hlavného mesta Argentíny kedysi znel Ciudad de la Trinidad, puerto de Nuestra Señora Santa María de Buenos Aires, čiže: Mesto Trojice, prístav našej svätej Panny Márie dobrého vzduchu.
Z tohto dlhého pomenovania zostali nakoniec len dve slová, ktoré sa však nemusia týkať kvality vzduchu, ale – čo je možno pravdepodobnejšie – priaznivého vetra.
Baires
Vánok od Striebornej rieky – La Plata – zacíti prišelec už na Letisku Jorgeho Newberyho. Kým čakáme na odvoz do hotela, kupujeme si The Economist, pretože na titulnej strane nás upúta skrúšená tvár brazílskej prezidentky Dilmy Roussefovej a slová: Pád Brazílie. Raz som rozosmial jednu pražskú novinárku, keď som povedal, že zavše mám dojem, ako keby som čítal veštecký plátok.
Auto, ktoré nás odváža do hotela, sa šinie popri rieke La Plata, ktorá je v týchto miestach široká ako more. Vlny čľupkajú až hrôza. A tá bledohnedá hladina takisto nev- zbudzuje najlepšie pocity.
V hotelovej izbe čítam analýzu brazílskej ekonomickej situácie. The Economist – sem-tam – triafa do čierneho. Píše, že v oblasti pracovného práva stále platia pravidlá odkopírované z byrokratického aparátu Benita Mussoliniho. Konkurencieschopnosť brazílskych firiem v medzinárodnom prostredí bola dlho len predstieraná. Reformy v niektorých oblastiach sú vraj nepredstaviteľné.
Záver článku ma rozosmeje. Autor píše, že Brazília, ktorá dosiahla „ťažko vybojovanú ekonomickú a demokratickú stabilitu“, má nádej, že už neupadne do stavu chaotického hospodárenia.
Hm. Za obdobie, ktoré som dosiaľ prežil v Brazílii, som si nevšimol, že by sa tunajší obyvatelia správali ako občania štandardnej demokracie. Niektoré zákony totiž nemajú ani len nádych demokracie. A ľuďom to nedochádza. Asi nemá ako. Obávam sa, že ani v Argentíne to nie je inak. Aj keď sa vraví, že Argentínci protestujú, kedy len môžu.
Popoludní sa prechádzame po Avenide 9. júla. Môže byť tak dvadsaťšesť stupňov. Musím uznať, že naozaj: Buenos Aires – najmä v tomto období roka – sa môže pochváliť skutočne lahodným ovzduším. Asi by som to videl inak, keby som sa tu ocitol v júli, v čase, keď na južnej pologuli panuje zima.
Podľa Hanzelku a Zikmunda je argentínska zima „desaťkrát horšia ako európska“. Mestom sa „valia biele hmly, ktoré sa menia na studené mrholenie“. My však máme šťastie: je začiatok roka a nad „Baires“ sa klenie jasná, nevinne modrá obloha.
Čarovné mesto mŕtvych
Kto miluje historické cintoríny a už navštívil Père Lachaise v Paríži, toho by najznámejší buenosaireský cintorín – Cementerio de la Recoleta – určite nesklamal. Je to doslova mesto mŕtvych, pretože tunajší nebožtíci „prebývajú“ v hotových domoch a svätyniach. Mnohé z týchto stavieb sa vyznačujú neznámym, fantazijným štýlom, vďaka ktorému pripomínajú indické stúpy a pagody. Za exotickými vežičkami a kupolami hrobiek sa na cintorín stovkami svojich okien dívajú monotónne činžiaky.
Cintorín štvrte La Recoleta je domovom pre pozostatky predstaviteľov lepšej spoločnosti. Generáli, politici, vedci, lekári, profesori. Vraj i celkom skromná „parcela“ tu stojí tristotisíc dolárov.
Veľkosť krypty však nie vždy vypovedá o spoločenskom význame dotyčného „obyvateľa“. Napríklad milio- nárka Corina Kavanagh, ktorá v tridsiatych rokoch minulého storočia dala v štýle art deco postaviť jeden z najkrajších mrakodrapov mesta, tu má celkom nenápadný náhrobok. Podobne ako istá María Eva Duarte, ktorá vošla do dejín pod menom Eva Perón a ktorú svet pozná ako Evitu.
