Autorka je politická teoretička Harvardovej univerzity
Tak ako mnohí z nás, ktorí sme vyrastali koncom 20. storočia, aj ja som strávila život zmätenými úvahami, ako sa len Hitler mohol dostať k moci v Nemecku. Ako teraz sledujem vzostup Donalda Trumpa, už to chápem.
Nechajme bokom, či je v poriadku priamo porovnávať Trumpa s Hitlerom; o to mi nejde. Ide mi skôr o to, ako môže demagogický oportunista využiť rozdelenú krajinu.
Kto zastaví Trumpa? Možno už nikto Čítajte Banalita zla
Aby som pochopila Hitlerov nástup k moci a šírenie nacizmu, spoliehala som sa v zásade na nemecko-židovskú emigrantskú filozofku Hannah Arendtovú a jej argumenty o banalite zla. Ľudia akosi dokážu brať sami seba, že „si len robia svoju prácu“, a pritom fungovať ako kolieska vo vražednej mašinérii. Arendtová priniesla i druhú odpoveď v útlej, ale silnej knihe s titulom Muži v temných časoch / Men in Dark Times. V nej opísala všetkých tých, čo si mysleli, že Hitlerov vzostup je čosi hrozné, ale zvolili si „vnútorný exil“ alebo ostali neviditeľní a pratali sa z cesty v rámci stratégie ako zvládnuť situáciu. Vedeli, že zlo je zlo, ale aj oni ho zľahčovali tým, že opustili bojisko z pocitu beznádeje.
Teraz človek vidí, ako sa oba tieto javy rozvíjajú. Prvý sa napríklad prejavuje, keď novinári píšu o všetkom chrapúnskom a krutom, čo vyjde z Trumpových úst, a tým pomáhajú kultúrne asimilovať nás všetkých na to, čo počujeme. No oni sa pýtajú, či si len nerobia svoju prácu, keď reportujú o republikánskom favoritovi. Neasimilujeme sa už 30 rokov popkultúry na urážlivé a poburujúce výroky? Áno, oboje je pravda.
To však neznamená, že novinári by mali byť Trumpovým megafónom. Možno by sme sa len mali snažiť zhasnúť svetlá pri urážlivých rečiach: vypnúť mikrofón, keď sa niekto snaží zastaviť ostatných; obnoviť normy toho, čo sa berie ako zmysluplný príspevok do verejnej diskusie. Ale áno, bude sa to zdať ako protiváha novinárskych noriem, ale prečo nenechať Trumpa zaplatiť si vlastnú reklamu, keď chce vysielať nechutné a štvavé myšlienky? Stále bude mať hojný prístup k slobode prejavu. Je načase jasne stanoviť hranice.
Sťahovanie do Kanady?
Druhý prípad možno zbadať v nespočetných rozhovoroch pri automatoch alebo dialógoch na večierkoch. „Áno, áno, je to hrozné. Verili by ste tomu? Už ste videli také dačo? Je to s Amerikou až takéto?“ „Jasné, jasné.“ Ale keď sa niekto spýta, čo teda robiť, nastane ticho. Mnohí z nás, až primnohí z nás, začínajú uvažovať o prijatí vnútorného exilu. Alebo žartujeme o sťahovaní do Kanady vážnejšie než inokedy.
