akí sme je seriál o pohľadoch na našu spoločnosť. Vybrané osobnosti pre vás mapujú svoje postrehy, pocity a niekedy ponúkajú aj návody či odvahu, ako ďalej... Seriál pokračuje textom šéfredaktorky portálu EurActiv.sk Zuzany Gabrižovej.
Vzťah ku krajine je intímna záležitosť s verejnými presahmi. Mentálny aj fyzický priestor Slovenska na nás pôsobí a zároveň sám naliehavo potrebuje formovať. V tomto cykle hľadáme každodenne svoju úlohu.
Sľúbili sme si
Politika sa mi do života vkradla v skorom detstve z odpočutia. Prvá politická spomienka predznačila slovenskú realitu na dlhý čas – pieseň „Sľúbili sme si“ z rozhlasu po drôte.
Neskôr som prvostupňových spolužiakov strašila započutými konšpiračnými výkladmi autonehody Alexandra Dubčeka. Medzinárodný rozmer priniesla vojna v Juhoslávii a vysvetlenia, ktoré nedávali zmysel.
Politika mala vtedy výsostne ezoterický charakter. Dešifrovala som metafory o „jednookom medzi slepými“, keď sa komentovalo čiesi volebné správanie a čo znamená veštba, že „budeme ako Albánsko“.
Pri telefonátoch so starými rodičmi o politike sa trieskalo pevnou linkou. Nakoniec mi politickú iniciáciu sprostredkovala spolužiačka Tina, podobne politicky postihnutá, len lepšie nabrífovaná z domova.
Defilujúce percentá v dolnej časti televíznej obrazovky v „Rocku volieb“ 1998 si pamätám celkom živo. Odvtedy je už všetko síce menej záhadné, ale o to nejasnejšie.
Rodinný politický nález
V rodinnej voličskej anamnéze je hádam zastúpené všetko. Na mužskej strane sa vyznačuje fascináciou prudko minoritnými politickými projektami a túžbou po návrate mýtickej luteránskej strany. Ženy v mojej rodine volia podľa vlastného uváženia, príznačne bez toho, že by o tom príliš rozprávali.
Politika sa stala súčasťou mojej každodennej pracovnej a spoločenskej reality. Všetci denne sledujeme ambície vo veci všeobjímajúcej transformácie krajiny a ich omnoho prozaickejšie konce.
Plávanie v zahustenej polievke Čítajte Moje okolie rozpráva a píše o politike veľa a rado. Striedavo smrteľne vážne a s posmechom. Ak je pravda, že humor je formou agresie, nie sme omnoho lepší ako mnohí z politikov.
Voliť a umývať si zuby treba
Pevne verím, že k voľbám chodiť treba. Rovnako ako si umývať zuby. Nie je to síce povinné, ale v konečnom dôsledku je to pre všetkých lepšie. Treba sa povzniesť nad skupinovú neurózu, ktorá voľbám predchádza a nakoniec vyústi v kolektívnu halucináciu.
Nejde ani tak o bilbordové urážky s heslom Rozumný program. Ani o telenovelové atribúty – kto s kým a za koľko. Skôr ide o ilúziu, že voľby sú racionálne cvičenie, nebodaj súťaže vízií.
