Autor je psychológ
Eric Berne, švajčiarsky psychiater, bol zakladateľom teórie transakčnej analýzy, ktorej základ tvorí poznatok, že v ľudskej psychike rozoznáva tri stavy ega. Je to ego – stav rodiča, ego – stav dospelého jedinca a ego – stav dieťaťa. Všetky tieto ego stavy patria jednotlivcovi, líšia sa však v miere pretrvávania a dominancie niektorého z nich.
V predvolebnom období môžeme identifikovať u reprezentantov vládnucej strany a zo strany predsedu vlády snahu vo vzťahu k voličom o namodelovanie obrazu starostlivého ego-rodiča. Prejavuje sa zvýšenou starostlivosťou, snahou byť „pomáhajúcim“ a užitočným. Socio-balíčky, plynové vratky a iné rodičovské darčeky majú vytvárať u ego-detí – voličov objednaný obraz modelu a symbolu správneho rodiča.
Poslušné deti – voliči
Správny rodič sa samozrejme snaží pochopiť a porozumieť potrebám ego-dieťaťa – voliča. Sú to potreba istoty, potreba byť odmenený a uznaný a potreba bezpečia. Takýto nadštandardne starostlivý ego-rodič však pravdepodobne ráta aj s tým, že po získaní darčekov deti – voliči budú konať tak, ako si to ego-rodič predstavuje.
Očakávajú od ego-dieťaťa, že bude poslušné a určite rodiča odmení vhodením takého hlasovacieho lístka do volebnej urny, na ktorom bude aj meno konkrétneho rodiča a aj meno rodiny (názov strany), ktoré takýto starostlivý rodič očakáva.
Každý rodič si totiž prostredníctvom svojich deti chce naplniť predstavy a svoje sny. Transakcia má jednoduchý vzorec: Dám ti darček, očakávam odmenu, resp. poslušnosť. Tu vidieť egoizmus takejto skupiny rodičov – očakávanie, že sa investícia do detí – voličov musí niekoľkonásobne vrátiť. V deťoch – voličoch sa tak pomaly postupne štrukturalizuje a fixuje egoistická potreba dostávať a mať stále viac. Stačí len počúvať a pasívne sa prispôsobiť. Žiť v stave závislého dieťaťa je celkom pohodlné a nakoniec aj „mamapenzióny“ majú v súčasnom čase kurz.
Pubertálny vzdor
Rodičovský ego-stav má predpoklady aj na uplatňovanie kritickej a dominantnejšie orientovanej alternatívy. Ego detí – voličov totiž môže byť aj vzdorovité, negatívne a odmietajúce. Takže „vychovávajúci rodič“ musí uplatniť iný vzorec komunikácie.
Tým, ktorí prejavujú nesúhlas, resp. majú kritické výhrady, takýto rodič pohrozí „nepriestrelnou“ frázou, že ich na to niekto navádza. Sú zneužívaní inými, ktorí, samozrejme, im ako dobrým a starostlivým rodičom chcú ublížiť. Dostávajú univerzálnu „nálepku“ nevychovancov, rebelantov, nevďačníkov.
