Vzťah voliča a politikov je vo svojej podstate jednoduchý. Volič zamestnáva politikov a platí ich zo svojich daní. Vyberá si ich a podpisuje s nimi štvorročnú pracovnú zmluvu. Politici majú často tendenciu zabudnúť na samotnú podstatu tohto vzťahu a oddávajú sa ilúzii, že ľuďom majú skôr vládnuť, než im slúžiť. Ale volič neodovzdáva moc skupine ľudí preto, aby vytváral novú kastu nedotknuteľných, ale aby oni spravovali veci verejné v prospech všetkých občanov. Bez výnimiek.
Stav krajiny neodráža len to, akými zamestnancami sú politici, ale aj to, akým náročným zamestnávateľom je občan.
Ako si bude história pamätať Fica Čítajte Účtovník, ktorý kradne?
Len málokto by znovu zamestnal účtovníka, ktorý firmu už raz okradol, alebo manažéra, ktorý nevysvetliteľne zbohatol, kým firma chradla. Málokto by predĺžil pracovnú zmluvu niekomu, kto tajil finančné toky vo firme a využíval ich vo svoj prospech.
Väčšina by sa rýchlo rozlúčila so zamestnancom, ktorý podpisoval zmluvy so svojou rodinou a susedmi, ignorujúc všetky pravidlá férovosti a slušnosti. Zamestnávateľ by nepredĺžil zmluvu niekomu, kto len sporadicky chodil do práce, opíjal sa počas pracovného času, nesplnil plán a rozvíjal svoje vedľajšie kšefty na úkor svojho hlavného pracovného úväzku. Ak sa na pracovisku ukázal, tak vyvolával nezmyselné konflikty a odmietal sa podrobiť kontrole zamestnávateľa.
Tak prečo dávame nanovo šancu politikom, ktorí tak činia? Nemali by sme im odpúšťať veci, ktoré by sme neodpustili nášmu zamestnancovi, alebo ktoré nám náš zamestnávateľ neodpúšťa.
Výpoveď
Voľby sú čas, keď môžeme prepustiť tých, ktorí nepracovali v náš prospech. Niektorých môžeme poslať do politického dôchodku a niektorým, ktorí už stihli zanechať svoju primitívnu stopu, nedať šancu vôbec. Vdychujeme tým vláde občanov novú silu. Pripomenieme politikom podstatu ich poslania a rozmlátime mýty o privilégiách, v ktorých sa producírujú počas festivalov márnosti. To, ako politik pracoval, volič nezistí cez intenzitu úsmevu, farbu kravaty alebo kvalitu grafických úprav na volebnom plagáte. Nezistí to ani v športových halách počas volebných mítingov pod spŕškou pribrzdených vtipov.
Mal by sa v prvom rade pozrieť na to, ako politik, ktorý sa nanovo uchádza o dôveru, splnil plán a aký dosah malo jeho pôsobenie na spoločnosť, ak vôbec nejakú.
Ak zdravotníctvo pripomína pacienta v umelom spánku so slabým tepom a nejasnou budúcnosťou a školstvo žiaka odsúdeného na priemernosť, niekto za ten stav nesie zodpovednosť. Chobotnice prisaté na verejné zdroje nie sú výsledkom evolúcie, ale korupcie, ktorú niekto povýšil na formu politickej existencie.
Vinník vždy existuje
Nevdojak sme si zvykli, že vinníci sa strácajú v anonymnej mase a v jazykových hrách ako „niečo sa pokazilo“ alebo „vymklo sa to spod kontroly“. Ale za každým zlyhaním sú konkrétni ľudia, ktorí sa kedysi hlásili o našu dôveru a presviedčali nás, že veci verejné posunú k lepšiemu. A neposunuli.
