Autor je politológ
Našu vtedy devätnásťdňovú dcéru nezobudil manželkin chrčivý výkrik, nezobudili ju ani moje hysterické telefonáty na pohotovosť, ani príchod záchranárov a pokusy o oživovanie. V predbežnej pitevnej správe stálo rozvrat vnútorného prostredia spôsobený diabetom.
Na diabetes sa neumiera, nie keď máte 29 rokov a ste fit, bez alergií, srdcových porúch alebo akýchkoľvek iných komplikácii.
Ak teda za komplikáciu nerátame trojtýždňové dieťa.
Tou skutočnou komplikáciou bolo skôr slovenské zdravotníctvo.
Záchranka po 25 minútach
Nie, neviním z jej smrti záchranku, ktorá prišla až dvadsaťpäť minút po prvom telefonáte a oživovala ju viac ako hodinu. Neviním obvodného lekára, ktorý ju deň predtým vyšetril a poslal domov s tým, že má viac soliť a piť.
Neviním jej diabetologičku, s ktorou konzultovala telefonicky svoje výkyvy cukru a ktorá ju neposlala do nemocnice na vyšetrenia.
Neviním ani výhradného distribútora jej čínskej diapumpy, ktorý len málokedy posielal kanily, baterky a iné náhradné dielce v správnom počte a pomere, a manželke tak na pokoji nepridával.
Neviním nemocnicu, v ktorej v čase zopár mrazivých dní tejto zimy vypadol roky zlyhávajúci kotol, a tak prepúšťali z nemocnice každého, kto vládal chodiť.
Neviním pôrodnícke oddelenie, z ktorého ju štyri dni po cisárskom reze poslali domov, ale pre istotu jej dali podpísať reverz.
Neviním lekárov v nemocnici, ktorým sa zdali jej výsledky cukru málo kompenzované, ale nič s tým nikto počas jej uzimeného pobytu na oddelení nerobil.
Neviním pôrodníkov, že ju predtým štyri dni trápili pokusmi o umelé vyvolanie pôrodu, aby ju nakoniec takmer už nedýchajúcu rýchlo brali na cisársky rez.
Čo má premiér s kotlom?
Neviním nikoho konkrétneho, hoci by som aj chcel. Viním systém, ktorý umožnil sled týchto zlyhaní. Viním absenciu popôrodnej starostlivosti o matky.
Lebo „bolesť chrbta je normálna“. Lebo „dýchavičnosť je normálna“. Lebo „bolesť brucha je normálna“. Lebo „záchvaty úzkosti sú normálne“. Lebo „malátnosť a vyčerpanie sú normálne“. Je celkom možné, že keby fungovalo aspoň niečo, Zuza tu ešte mohla byť s nami.
Keď sa ten človek v premiérskom kresle spýtal, že čo on má s nejakým pokazeným kotlom, skoro ma roztrhlo od jedu. Ale to ešte Zuza žila. Dnes pri spomienke na to cítim len paralyzujúci smútok a nevoľnosť.
Moja manželka pribudla do štatistík. Dlho nám to tu hnilo. Nemohlo to ostať pri padajúcej omietke a chýbajúcom WC papieri. Zuza bola z tých úžasných ľudí, ktorí by sa uchytili kdekoľvek. Kdekoľvek inde by zrejme aj prežila.
Chcela však pomôcť meniť Slovensko k lepšiemu. Dôrazom na vzdelanie, osobnú zodpovednosť, schopnosť analyticky myslieť.
Najväčšie kauzy v zdravotníctve
Podotkla by asi, že systém nenesie zodpovednosť, nemá zmysel viniť systém, systém je náš konštrukt, systém tvoríme všetci svojím každodenným konaním. A tiež raz za štyri roky.
O podobe a rámcovaní nášho konania rozhodujeme aj vo voľbách.
Dnes rozumiem voleniu deštruktívnych krikľúňov, ako sú Matovič alebo Kollár. Tiež mám teraz chuť ničiť a kopať. Je však smiešne očakávať, že to niečomu pomôže. Zmätené kopanie len pomáha hnilobe.
Ak však v týchto voľbách budete voliť Smer, ktorý nesie zodpovednosť za zahnívanie systému posledných osem z desiatich rokov, ktorého najväčšie kauzy sa spájajú práve so zdravotníctvom, tak vám nemám viac čo slušné povedať.
Neexistuje výhovorka, aj neinformovanosť je už v dnešnej situácii svojvoľná. A morálne odsúdeniahodná. Pôjdem 5. marca voliť. Čo iné mi ostáva. Vyplakať sa nad urnou. Vyžalovať sa.
A Hanke v kočíku porozprávam o jej odvážnej, húževnatej mame, ktorá chcela meniť Slovensko k lepšiemu.
