Autor je výskumník American Enterprise Institute vo Washingtone
Rotujúce predsedníctvo rady Európskej únie, ktoré v júli pripadne na šesť mesiacov Slovensku, je čudným artefaktom európskej inštitucionálnej architektúry.
Za bežných okolností je najmä príležitosťou na zviditeľnenie sa prostredníctvom sprievodných kultúrnych akcií či onoho široko diskutovaného loga. Predsedníctvo nanajvýš umožní predsedajúcej krajine, a aj to nie vždy, otvoriť nejakú čiastkovú tému, ktorá by sa inak na pretras nedostala.
Slovensko však Únii nebude predsedať za bežných okolností. Bolo by preto primálo, ak by sme si stanovili latku úspechu nášho predsedníctva len na estetické otázky, alebo na to, či nám naša politická reprezentácia neurobí v zahraničí hanbu.
Kedže už nežijeme v ére Zdenky Kramplovej či Ivana Gašparoviča, nemusí nás azda zo sna budiť riziko hrubej neprofesionality, neokrôchanosti či provinčnej trápnosti.
Problémom je Ficova vláda
Aj keď by bolo slovenské predsedníctvo brilantne organizačne zvládnuté a bez akýchkoľvek faux pas, aj tak môže byť ak nie katastrofou, tak minimálne stratenou príležitosťou.
Nezdar hrozí zvlášť, ak bude slovenská diskusia na európske témy pokračovať svojím doterajším spôsobom.
Hlavným problémom je vláda Roberta Fica. Napriek nespornej kompetentnosti technokratov na ministerstve zahraničných vecí je medzinárodná pozícia Slovenska striktne podriadená domácim potrebám strany Smer.
Žiadna vylomenina či detinskosť nie je vylúčená, ak sa ňou podarí vyslať správny signál domácemu publiku.
Problém je však hlbší. Pre väčšinu z nás je európska politika na okraji záujmu. A aj mnohí tí, ktorých európske záležitosti zaujímajú, v nich prejavujú dávku naivity. Tá vyplávala na povrch aj v niektorých komentároch od inak rozumných autorov, ktorí reagovali na nedávnu dohodu medzi Davidom Cameronom a jeho európskymi partnermi.
