Autor je matematik a pedagóg
Keď stretnem v týchto dňoch kamaráta, najčastejšia otázka znie „koho voliť?“, s dodatkom, že tentoraz fakt už nie je koho. Niežeby som v minulosti nevolil nejako z núdze, taktikou menšieho zla, ale také zlé to vari ešte nebolo. A to nedám na reči o roztrieštenosti pravice.
Mne skôr prekáža, že tu nie je prijateľná ľavicová strana. Že celý priestor zabral a bedlivo stráži vládny, pôvodne „ľavicový“ zlepenec a dnes už len vyprázdnený mocenský monolit. A že sa prakticky všetky strany predháňajú v xenofóbii. Fuj! Ďakujem, neprosím!
Už som skúšal aj internetovú volebnú kalkulačku a vyšli mi strany, o ktorých som ani netušil, že existujú. Som asi volič zelených, ale správa, že i my takých máme, ma prekvapila. A teda nepresvedčila. Nepomôžu ani volebné prieskumy, tie sa už neobjavia. Vlastne načo. Presnejšie, ako dobre.
Pred rokmi som sa rozprával s talianskymi kamarátmi. Žili ďaleko od vlasti, no na voľby sa dostavili. Vtedy sa ešte nedalo hlasovať inak. A ako je to tam zvykom, otvorene sme sa bavili o tom, komu dajú svoj hlas. Povedali mi meno strany. Dlho som ju nevedel zaradiť. Nakoniec som si spomenul. Bola to stranička, ktorej prieskumy dávali niečo medzi promile a percentom, bližšie k prvému. V podstate dosť extrémne ľavicové, skôr anarchistické zoskupenie. A aj som sa neveriacky, a teraz už viem i ako hlúpo, spýtal, či fakt cestovali pár tisíc kilometrov, aby hlasovali za tento „beznádejný prípad“.
