Píše Michal Havran, teológ a šéfredaktor jetotak.sk.
S pôsob, akým sa svetové médiá rozlúčili s Umbertom Ecom nám Slováčikom, zaťaženým nenávisťou k humanitne vzdelaným ľuďom, ukázal, na čo slúžia, okrem iného, intelektuáli a umelci.
Neznamená to, že každý učiteľ, spisovateľ a grafický dizajnér bude mať po smrti právo na rovnaké ovácie, ani to, že všetci sme rovnako talentovaní, no vytvára to istý zrozumiteľný obraz o tom, čo je poslaním vzdelaného človeka a čo je podstatou humanitných vied.
Inteligencia a paraziti
V čase, keď sa teda nositelia Nobelovej ceny lúčili s talianskym milovníkom komiksov, okultnej literatúry, blasfemátorom, pamfletistom a autorom postmoderného románu, ktorý si sám vychováva čitateľa, otriasala Slovenskom nová vlna nenávisti k učiteľom.
Čítajúc oplzlosti a primitivizmy na ich adresu, obvinenia, že majú tri mesiace prázdnin, že nič nerobia, učia štyri hodiny, že by mali ísť robiť do fabriky, aby videli, čo je to naozajstná práca, spomenul som si opäť, ako počas štrajku lekárov, na svedectvá z 50. rokov o ponižovaní vzdelania a časy, keď sa inteligencia delila na pracujúcu a parazitov.
A napriek tomu, že emancipácia obyvateľov bývalého horného Uhorska sa začala vďaka básnikom, teológom, spisovateľom, a napriek tomu, že sa označujeme za krajinu Proglasu a Slova, ktorému prisudzujeme v šovinistickom pátose nejaké etnicko-magické vlastnosti, nie sme v skutočnosti schopní pochopiť a oceniť tvorivú činnosť a poslanie humanitných vied.
V lepšom prípade ich považujeme za romantický prívesok takzvanej skutočnej, exaktnej vedy, kde sa meria, počíta, prepočítava a skúma, v horšom za spôsob, ktorý si našli leniví ľudia, aby mohli predstierať prácu.
V časti verejnosti sa totiž niečo také ako literárny výskum, tvorba alebo výstava nespája s prácou, ale s akousi viac či menej vydarenou výhovorkou tých, ktorí napriek Jáchymovu, koncentrákom a gulagom trpia naďalej „psychickou poruchou“, pre ktorú považujú svoje nepresnosti a pochybnosti za plnohodnotnú činnosť dospelých ľudí.
Eco bol výnimočný
Len ťažko sa dá totiž pochopiť sebavedomie hlupákov, s akým komentujú experimentálne vysielanie rádia Devín alebo výstavu konceptuálneho umenia. Kto z nás nepočul v galériách drísty o tom, že „toto by urobila aj moja dcéra“, alebo v divadle pri pozorovaní herečky „vyzerá ako kurva, mali sme ísť na niečo iné“.
