Témy, ktoré nerezonovali vo volebnej kampani, sú spoľahlivým zrkadlom slovenskej spoločnosti.
Takmer vôbec sa nehovorilo o ochrane prírody, klímy, o klimatickej zmene, obnoviteľných zdrojoch energie. Podobne ako o kultúre a jej
podpore.
Krátko pred voľbami si ochranári dali tú námahu a prelustrovali programy politických strán z ekologického hľadiska. Našli v nich len pramálo zaujímavého, v prípade favorita volieb takmer nič. Len výnimočne sa v programoch skôr menších či regionálne pôsobiacich strán zjavil odtlačok odborníkov na životné prostredie, ktorí za ne kandidujú – popri zmienkach o protipovodňových opatreniach kde-tu zasvieti aj podpora ekologickej dopravy a výnimočne aj obnoviteľných zdrojov energie.
Je to pozoruhodný jav vzhľadom na skutočnosť, že aj Slovensko ako všetky krajiny sveta patrilo k účastníkom nedávneho klimatického summitu v Paríži, na ktorom sa otváralo šampanské na oslavu hoci vratkého, no predsa len pokroku.
Ako upozorňujú odborníci, klimatická zmena zasiahne prakticky všetky oblasti života, no politici nemajú plány, ako sa vyrovnať s horúčavami či extrémami počasia, ako dlhodobo zvyšovať potravinovú a najmä energetickú bezpečnosť a sebestačnosť. (Akurát sa hlavné mesto tragikomicky odvoláva na zmenu klímy pri masívnom výrube stromov, po ktorom Bratislava premenila svoje námestia v centre na buzerplac.)
Štýl diskusie o vážnych veciach je skrátka typicky našský. Akoby Slovensko bolo krajinou pod skleným zvonom ako mestečko Springfield v celovečernom filme o známej rodinke Simpsonovcov.
Strašenia migrantmi či nedostatkom vody sme si v kampani užili dosť. No inak slovenská politická scéna blahosklonne opomína, že tak, ako prílev migrantov bude trvať, či si to prajeme, alebo nie (a musíme sa k tejto téme postaviť racionálne), podobne Slovensko nebude ušetrené dôsledkov klimatickej zmeny.
