akí sme je seriál o pohľadoch na našu spoločnosť. Vybrané osobnosti pre vás mapujú svoje postrehy, pocity a niekedy ponúkajú aj návody či odvahu, ako ďalej... Seriál pokračuje textom právnika a študenta postgraduálneho programu na London School of Economics and Political Science Jakuba Jošta.
Definičným momentom samostatného slovenského hokeja bola krivda. Po rokoch bratskej spolupráce v úspešnom, a v hokejovom svete obávanom, tíme Československa sa hokejová reprezentácia novonarodenej Slovenskej republiky ocitla v ponižujúcej C-skupine. V súťaži s hokejovými trpaslíkmi z Maďarska či Bulharska.
Pocit krivdy však mal aj zjavne mobilizujúci charakter. Trvalo len dva roky, kým sa slovenská reprezentácia, za výdatnej podpory azda jediných dvoch známejších legionárov – Petra Šťastného a Ota Haščáka – prepracovala k zaslúženej účasti vo svetovej elite. A to nás od historického úspechu na olympijských hrách v Lillehammeri 1994 delil len nešťastný gól Vinogradova v predĺžení.
Nešlo o hokej, ale o štát
S prvou účasťou samostatnej slovenskej hokejovej reprezentácie na majstrovstvách sveta vo Viedni 1996 sa preto spájali veľké očakávania. Nešlo totiž len o hokej.
Štát, ktorý vznikol za politicky kontroverzných a emočne veľmi vypätých okolností len tri roky predtým, totiž všade naokolo zúfalo hľadal akýkoľvek dôkaz, ktorý by aspoň symbolicky odôvodňoval jeho existenciu.
Hľadal súčasnú trofej, ktorú by bolo možné okamžite a s veľkou pompou zapracovať do narýchlo kovaných národniarskych mýtov o vatrách zvrchovanosti. Trofej, ktorú by si nikto nemohol nevšimnúť a ku ktorej by bolo možné pripnúť štátny znak. Dôkaz, že hromy a blesky predsa len niekoho prebrali. Teraz alebo nikdy!
Na šampionáte sme skončili na zahanbujúcom 10. mieste. Víťazom sa navyše symbolicky, a úplne zaslúžene, stala Česká republika. Mal som vtedy 10 rokov a pamätám si na obrovské sklamanie, ktoré po majstrovstvách zavládlo. Ešte ďalšie tri roky nebola reprezentácia schopná umiestniť sa na lepšom než 7. mieste. Veľké nádeje pred turnajmi striedalo každý rok obrovské sklamanie. Boli to dlhé tri roky a zdalo sa, že budú trvať naveky.
„Lebo Slovensko.“
Výkonné inštitúcie, nie jedinci
Od šampionátu vo Viedni prešlo takmer 20 rokov. Reprezentácia malej krajiny dosiahla niekoľko pozoruhodných výsledkov. Prišlo aj niekoľko ďalších sklamaní. Už však ani zďaleka nie sme v bode nula.
