Debata, že aký kus alebo či vôbec pokročila Ukrajina dva roky po Kryme, je jedna z najzložitejších. Krátka je dokonca aj obnosená metafora o poloplnom a poloprázdnom pohári.
Za čo by sa pomajdanovská Ukrajina dala – na pohľad – oceniť, je desovietizácia. Borenie sôch Stalina, Lenina a spol. je iba symbolika, ale vôľa prestrihnúť ruské putá a primknúť sa k Západu vyžaruje z krajiny. Dokonca aj z výjavov či udalostí, ktoré sú inak kontroverzné.
Občianska spoločnosť rastie ako z vody a jej rozkvet je asi tisíckrát príznačnejší pre krajinu než fašisti, ktorých, iste, vidieť tiež. Rubom tej istej mince je prežívanie nerestí, návykov a reflexov zašlej éry. Predovšetkým všadeprítomnej korupcie, známostnej ekonomiky, sietí klientov a protektorov. Pričom ešte ani nie je reč o príslovečných oligarchoch, „iba“ zlozvykoch naprieč sociálnymi vrstvami.
