Takmer každý bude s napätím už o pár hodín prežívať okamihy, keď sa zverejnia prvé odhady volebných výsledkov. Pohľad na stagnujúce alebo naopak, akoby nezastaviteľne letiace stĺpčeky znázorňujúce zisk jednotlivých strán, je vskutku adrenalínový.
Pamätníci sa istotne rozpomenú na podobné chvíle vo voľbách 1992 a 94, keď takto strmhlav do výšin mierili percentá dnes už nekandidujúceho a zaslúžene odpočívajúceho Vladimíra Mečiara.
Dnešné voľby pritom, to si treba priznať, nemajú ani tak jasného favorita, skôr niekoľkých nefavoritov. Napriek tomu, či skôr práve preto, sa už teraz rysuje účasť vyššia, než v apatickom a letargickom „gorilovom“ roku 2012.
Práve chuť či nechuť voličov ísť dnes k urnám bola predmetom chvíľami veľmi emotívnych hádok. Pretože akokoľvek racionálne môžu byť argumenty v prospech volenia, predstavuje aj právo nevoliť súčasť demokracie.
Opäť sa mnohí určite rozpomenú na druhé kolo prezidentských volieb v roku 2004, keď stálo Slovensko pred Sofiinou voľbou Gašparovič a či Mečiar...
A veru mnohí kompromis menom Gašparovič odmietli. Určite ho viacerí odmietnu dnes, no doterajší priebeh volieb svedčí skôr o prevládajúcej silnej motivácii občanov do verejného diania zasiahnuť.
Dodnes sa tu a tam skloňuje výrok istého vplyvného podnikateľa prirovnávajúceho voliča k exkrementu. Práve v týchto chvíľach, keď voliči – a možno i dotyčný oligarcha, a mnohí ďalší ľudia z biznisu či politiky – sledujú so zatajeným dychom prvé výsledky, je úplne zjavné, aké scestné je toto tvrdenie. A že je dobre, ak mu voliči neuverili.
Práve teraz vidieť, ako veľmi práve na nich záleží.
