Veľká časť slovenskej spoločnosti chcela zmenu. Ale asi nie práve takúto.
Smer sklamal a zoslabol. Nespokojní voliči však z veľkej časti siahli po politikovi-nepolitikovi Kollárovi, a čo je ešte horšie, k hnedým kotlebovcom.
Nemusí nás to prekvapovať: Hlavnou kvalifikáciou nových spasiteľov tohto druhu je odmietnutie celej politiky a celého systému, ktorý toľkých ľudí sklamal.
Volič berie Kotlebu ako človeka, za ktorým nestoja žiadne finančné skupiny a ktorý prepletencu politických a ekonomických záujmov „ukáže“. A odkazy siahajúce k fašizmu jednoducho prehliada. Skrátka sa dostala k slovu skupina voličov, pre ktorých je aj obrodená Dankova SNS príliš slušná...
Prehnitosť smeráckej vlády jednej strany je domácim faktorom, ktorý Kotlebu i Kollára v prvých odhadoch vyniesol na výslnie. Druhým faktorom sú medzinárodné okolnosti: Vlna radikalizmu – vzhľadom na utečeneckú krízu a vzhľadom na ruskú propagandu, ktorá tieto trendy vyživuje – prechádza opäť celou Európou.
Nie je to novinka ani v slovenských ani v európskych súradniciach. Rakúsko malo svojho Haidera, Česi mali komunistov v parlamente. Aj Slovensko zažilo šok hneď v prvých slobodných voľbách 1990, keď na vtedajšiu dobu naozaj radikálna SNS získala nečakaných 14 percent.
Samozrejme, stabilné demokracie majú väčšiu schopnosť takéto úchylky vstrebať. Slovensko je oveľa zraniteľnejšie. Presvedčivo európsky sa nejaví ani Smer, ktorý sa chytil do pasce svojej protibruselskej a protiutečeneckej rétoriky.
A korunný princ Sulík sa takisto snažil bodovať niekedy až nepochopiteľnými útokmi na Merkelovú a Úniu. Skrátka strany, ktoré majú jasno v tom, že Slovensko má zostať v EÚ a v NATO, sa ocitli v defenzíve. Čo z toho plynie?
Dôsledky môžu byť fatálne – Kotleba v parlamente by udával tón, v duchu ktorého by sa aj ostatné strany radikalizovali. Navyše môže vážne utrpieť náš zahraničnopolitický kurz. Ak nie hneď, tak v dlhodobej perspektíve. Netreba tiež podceňovať fakt, že napríklad medzi dnešnými stredoškolákmi bodovali práve Kotleba a Kollár.
Ak sa toto nemá stať politickou realitou Slovenska 2020, musí nastať – a tu je priestor pre pozitívnu interpretáciu odhadov – proces očisty, keď si verejnosť a jej politickí zástupcovia uvedomia, že mier, sloboda, voľný pohyb osôb a relatívny komfort nášho európanstva nie sú zadarmo a ak ich chceme kultivovať, treba tomu podriadiť ostatné záujmy.
Jednoducho, ľudia, ktorí sa usilovali o zmenu – ale nie takúto – stále čakajú na svojich skutočných zástupcov a je šanca, že sa dočkajú až v nasledujúcich rokoch. Pravdaže, pokiaľ si Slovensko nenabieha do takej dejinnej zákruty, ktorá potrvá dlhšie než štyri roky.
