Autor je vysokoškolský študent.
Ešte nikdy pre mňa nebolo také ťažké stotožniť sa s kolektívom ako v týchto chvíľach. A viem, že nie som jediný. Ľudia ešte na tú pravú zmenu čakajú a tieto voľby ju neprinesú, to už vieme.
To, že sa dostanú do parlamentu strany ako ĽSNS a Sme rodina je smutné a sám som to nečakal. Neberiem to však tak, že sa ľudia pobrali nedemokratickým smerom alebo nebodaj žeby podporovali neonacizmus – jasné, môže sa to tak javiť, ale je nutné to brať len ako hlas proti systému. Hlas absolútne zmäteného voliča, tápajúceho v chaose, otupeného a ovplyvneného plazivou kolektívnou psychózou.
Neverím však, že sme na takej úrovni, aby sme sa vzdali vlastnej slobody a spôsobu života, aký sme desaťročia budovali. Ktokoľvek bude k tomu smerovať, veľmi skoro padne. Netreba sa preto báť žeby Kotleba narobil nejakú reálnu škodu. Je jasné, že nám narobí vrásky už len tým, že mu budeme musieť a už musíme venovať určitú pozornosť, že holohlaví nesvojprávni primitívi sa budú cítiť posilnenejšie a budú sa opájať pocitom moci.
To všetko je smutné, no nejaký zásadný zvrat alebo trend okrem jasného vymedzenia sa voči extrémistom to neprinesie. Mnoho krajín v Európe má v parlamente svojich extrémistov, je to žiaľ súčasť prejavu demokratického procesu a za posledný rok nám migračná kríza zamiešala karty.
