Tvrdil, že chráni Slovensko. Od nepriateľa, ktorého väčšina Slovákov nikdy nestretla. Vzápätí otvoril dvere nepriateľovi, neonacizmu, ktorý bol omnoho bližšie, než si Slováci mysleli.
Robert Fico nastavil diškurz o utečencoch tak, že extrémistické názory už nepatrili len na okraj spoločnosti.
Dnes, po parlamentných voľbách, už extrémistická strana sedí v parlamente.
Rozdúchané vášne a strach nakoniec Ficovi nepomohli. Voliči mu neumožnili opäť zvalcovať krajinu. Odsúdili ho na prvenstvo bez víťazstva. Je to koniec éry Roberta Fica. Síce Fico víťazom nie je, no neznamená to, že voľby majú nejakých iných víťazov.

Dôležité však je, aby krajina nebola porazená. Aby neonacizmus prebíjajúci sa do verejného priestoru ostal len dočasnou deviáciou a demokratický systém ho zo seba postupne vypudil.
Aby frustrovaní ľudia pochopili, že si cez pseudovodcov vskutku nezvolili žiadne riešenia, a ich problémy sa časom iba prehĺbia.
Zároveň strany, ktoré ešte vyznávajú demokratické hodnoty, musia dodať nový, menej skompromitovaný a hlavne skutočný význam heslám, že robia pre ľudí. Lebo kým to voliči skutočne nepocítia, tak im už neuveria. A na uliciach sa objaví ešte viac mužov v zelených tričkách.