Autor je promotér a publicista
Stále viac politológov, analytikov a komentátorov sa utápa v tom, že povolebná situácia nemá žiadne dobré alebo aspoň schodné riešenie, a stále viac z nich sa prikláňa k názoru, že tou ešte najakceptovateľnejšou možnosťou by bola vláda Fica s dvomi-tromi opozičnými stranami.
Píšu to aj ľudia, ktorí dlhé roky na vlastnej novinárskej koži zažívali Ficovu aroganciu, sledovali jeho nechutnú imaginárnu vojnu proti utečencom, a dobre vedia, že pre tohto "sociálnodemokratického" premiéra je všetko, čo zaváňa ľudskými právami či nebodaj humanizmom, úplnou žumpou. Myslím si, že sa vo svojich kalkuláciách mýlia, a skúsim vysvetliť prečo.
V prvom rade som presvedčený, že ako najhorší môžeme označiť - a tým pádom ako prvý odložiť bokom - scenár s názvom predčasné voľby. Ten si ponechajme až pre prípad, že by politici zvolení za "systémové" strany boli tak sebeckí, že sa nedohodnú na žiadnej vláde a podarujú tak Kotlebovi nové voľby.
Taká je totiž logika nástupu krajne pravicových strán vo všetkých - aj tých civilizovanejších - krajinách: Až na malé výnimky s každými ďalšími voľbami rastú, a to až do momentu, kým sa sami nezdiskreditujú podielom na moci, prepálením nacistickej propagandy, alebo kým sa nepretvoria na "slušnejšiu" stranu.
Zostávajú na stole teda dve možnosti: Zlepenec vedený Smerom, alebo zlepenec bez Smeru. Podľa niektorých ukrutne zložitá dilema, podľa mňa vôbec nie.
