Vstup reálneho, a nie len slovami niektorých z lídrov preneseného, extrémizmu do parlamentu musíme konečne zobrať ako politický fakt. To ale neznamená, že by sme sa s ním mali zmieriť. Musíme ho jasne pomenovať, ale tiež hľadať dôvody prečo uspel.
Marian Kotleba sa neobjavil z čista jasna. Na scéne sa pohybuje dvadsať rokov a vzišiel z čisto fašistického prostredia. A takým aj stále je. Hoci vyzrel, poučil sa a používa premyslenú stratégiu.
Preto označiť rovnakou nálepkou ako Kotlebu aj všetkých jeho voličov, by bolo veľmi zjednodušujúce. Rovnaké je označiť ich voľbu za fašistickú a ich všetkých za hlupákov, aj keď sa medzi nimi nájdu aj neskrývaní fašisti ako Kotleba.
Oveľa hlúpejšie, je nerozmýšľať nad tým, aké sú dôvody Kotlebovho vypočítavého úspechu, ktorý navyše kopíruje rovnaké situácie z minulosti (Hitler v Nemecku) alebo súčasnosti (Jobbik v Maďarsku alebo Zlatý úsvit v Grécku). Menovateľom je neschopnosť – na strane štátu, politikov, ale (musíme si priznať) aj médií.
