Autor je filmový kritik a teoretik
Katarzia je termín, nad ktorým sme si v škole lámali hlavy. Je jasné, že podľa Aristotela je to stav, keď sa človek/divák pod vplyvom nejakého dramatického diela odosobní, opustí na moment seba samého, identifikuje sa s predvádzaným dejom a postavou, ktorá v tom deji vystupuje.
Pod vplyvom dramatickej situácie sa oslobodí, vnútorne a duchovne sa očistí a je chvíľku slobodný. Dobre, celé je to o očiste. Chvíľkovej. Krátkodobej. Perfektné, ale netrvá to dlho. Čo potom? Sme nejaký čas o trochu lepší?
Dráma, akákoľvek, či už divadelná, alebo iná umelecká, je fascinujúci fenomén a nepochybne môže dosiahnuť katarzné účinky. Naše vedomie sa transfiguruje, meníme sa na niečo iné, stávame sa niekým iným a naša psychika funguje inak. Katarzne. Skvelá vec.
Samozrejme, stále sčasti vnímame seba a o sebe vieme, ale v ďalšej časti vedomia spoluprežívame predvádzanú dramatickú situáciu. A robí nám to dobre, sme spokojní a smejeme sa, či plačeme, či máme strach, to je v princípe jedno, nejaká emócia tam je, katarzný moment prichádza a prežívame niečo, čo v našich trápne jednoduchých životoch nemáme šancu prežiť.
Ako je to však dnes? Postmoderné uvažovanie pomiešalo karty, treba písať cool drámu a byť cool a ironicky nad vecou. Autenticita sa vytráca.
Z vážnych vecí si treba uťahovať, na koncerty „vážnej“, klasickej hudby chodiť netreba a o ozajstných spisovateľoch prekvapujúco vyplynulo, že sú akísi „ťažkí“.
