My sme takí skvelí: pokiaľ sa dá, o problémoch mlčíme. Veď sa ony stratia, ako sa spieva v jednej našej populárnej pesničke, a vzápätí, my, Slováci, ožijeme. Ale kým sa stratia, tak o problémoch mlčme, veď rozprávať sa dá o hlúpostiach dosť a dosť.
Väčšina problémov sa vytratí a zmizne po pár týždňoch ako akné. Historická pamäť je u nás samomazacia, zdá sa.
Možno to robí palenô, to vyčistí aj onakvejšie škvrny ako len krv na košeli. Koho dnes trápi, že nejakého mladšieho Michala odviezli opitého do Hainburgu za asistencie tak veľmi tajnej služby, že o nej všetci vedeli?
A to, že nejaký Vlado amnestoval neodsúdených, na to si niekto pamätá? Veď to bolo v minulom storočí, kto si má tak ďaleko pamätať. A že niekde niekedy boli eštebáci, hnedé košele, farári, čo podpisovali deportácie?
Kde? Tu? Kto? Mlčme, mlčme.
Mlčíme, načo ťahať kostry zo skrine a gorily zo ZOO. Občas sa síce stane, že nejaký problém, o ktorom mlčíme, nevyhnije a objaví sa na verejnosti, ako teraz fúzatý fešák. Toľko sme mlčali o tom, že tu máme klérofašistických pohrobkov, tak úctivo a politicky korektne sme sa správali k polovojenským útvarom, že sme si s úžasom sadli na zadok. A kto nás teraz zachráni, mamička moja?
