Píše Peter Mikuláš, operný spevák a otec troch dcér.
Ahoj, Peťo.
Nedeľné ráno, parlamentné voľby za nami a voľačo visí vo vzduchu.
Vyšiel som len tak na chvíľu z dvier pozbierať oblaky, bude treba dáždnik, ani veľmi nie, to sa len tak chmúri zhora, ale dobre, že som mal sveter, jarná pohoda je ešte ďaleko a zrazu som zacítil – POZOR, ešte dačo iné tam vonku visí nad nami. Neviem čo, nemám potuchy, poznáš ten pocit, ako keby sa Ťa niekto dotkol tieňom.
Jar? Vylúčené, toto nemôže byť ona, v tomto čase býva ešte dosť nesmelá, zatiaľ len na konáre stromov vešia noty, skúška s vtáčím zborom sa začne asi až v podvečer. Ale bude im vôbec do spevu, keď ráno niekto toto tajomné nad nás zavesil?
Čakám na odpoveď, zboristi neodpovedajú. Prečo nič nevravia. Nemajú náladu? Možno som im v zime málo sypal. Nakúpil som kadečoho, slnečničiek, slaninky neslanej štvrť kila u mäsiara, zavesil som ju na špagát, no takéto ticho som nečakal. Pred rokmi o tomto čase sa šli od spevu roztrhnúť, vtáky sa hádali o nevesty a vtáčice sa im len smiali, čo sú toto za nemotorní sólisti. Takže, čo sa stalo.
Prečo zrazu také ticho, žiadna jarná nálada. Pamätám, ako ma každé ráno čakávali, posedávali po stromoch a pre istotu som sa tváril, že ich nevidím. Ornitológovia to takto vraj robievajú, aby sa nebáli, keď spevavcom skúmajú perie ďalekovidmi.
Nasypal som im vtedy za priehrštie zrna a sadol som na studený terasový schod. Cítil som ich, sedeli obďaleč stích- nutí a chvíľu váhali, či som to ja, alebo či nie som čierny hadí votrelec do ich jarného pokoja a keď ma počuli, ako si potichu spievam, tak aj ony začali. Vybalili melódie, ktoré celú zimu hľadali a neboli to veru motívy len v základných tóninách. Kľučkovali, driblovali trilkami, kadenciami sa motali v takých zákrutách, že sa mi každú jar z nich uši vrteli. Tak toto je minulosť? A čo tento rok. Zrazu, nik?
Ani im, ale ani mne dnes nie je dáko do spevu. Už som tajne dúfal, že s nimi dačo nacvičím, ale s hrôzou som sa prichytil, že po včerajšom volebnom výsledku ani mne spievanie nechutí.
Nemôžem povedať, že by som bol vták, spievajúci kedykoľvek, kadiaľ lietam. Mrzí ma, že toto hovorím, ale musím byť k sebe úprimný, a preto spresním. Ktohovie, kto čaká, kým sa rozospievam. Dnes naozaj neviem, kedy spev vo mne znova naskočí. Zdráham sa, okúňam, neviem hlasivkami zovrieť ani kúsok vzduchu. Som onemený, obarený a naozaj netuším z čoho. To nemôže byť predsa len výsledok volebný. Dotýka sa ma, aj keď som nevolil tých, čo nemajú sluch a nemajú ani tušenie o speve. Ale fakt to nebude v tom. Niečo iné visí v lufte a ja zatiaľ neviem o tom nič a možno aj preto sám pochybujem o mojom vlastnom spievaní.
Asi sa pustím do pátrania. Nespievam preto, lebo začínam s končením? Mám dojem, že spievam príliš dlho, vôbec nehľadiac na počasie, alebo na ročné doby. Možno som už príliš okukaný divákom, opočúvaný, neviem, kto by mohol mať o môj spev ešte záujem. Veď sa k zemi kloním, dokonca som sa nechcel ani politicky angažovať, načo, hovorím im. Budem len na obtiaž nastupujúcim mladým.
To si radšej dačo v záhrade posadím a počkám pekne na tie moje vtáky spevácky stabilizované, ale aj na tie, ktoré sú sťahovavé, nech len pekne spievajú namiesto mňa ódy. Veď ja im už aj tak nestačím. Sú mojimi národnými umelcami a hľa dnes, ani jeden, nik, žiaden sa dnešného rána nemá do toho, aby ma mámil svojím umením.
Voľačo visí vo vzduchu. Nikdy nič takto neviselo. Pripadá mi to ako hmla, ako zápach, ako keby sused zase pálil smolové papiere a popritom dusil všetkých okolo. Minule som ho aj poprosil, priam som na kolenách kľačal, nech to nerobí. A on, že netreba, aby som mu radil, on vie veľmi dobre, čo robí. Zapálil ich znova a vtedy to, čo sa z jeho dvora vyvalilo, viselo nad nami, jeden divný čierny dym ako rozprávkové mŕtvolné súkno nad prekliatym kráľovstvom. Ale toto, čo dnes od rána visí, to nesmrdí, nevidno to, musí to byť niečo iné. Oveľa nehmotnejšie, tajomnejšie, niečo, s čím nikto z nás v tomto štáte nerátal.
Predvolebná kampaň prebehla klasicky, ako všetky doteraz. Hustili do nás všetci to isté, ako nám budú pomáhať, ako len oni prídu s novinkami v sociálnej oblasti, ako zastavia negatívne trendy, ako sa budú snažiť o to isté, o čo sa nik doteraz nestaral.
Nič iné, len tí istí s tým istým smiešne trápnym plánom, a preto aj tak dopadli. Nevyhral v podstate nik, ale zato bude okrem spomínaných plesnivcov v parlamente sedieť aj jedna uzavretá podskupina spasiteľov národa. To je výsledok ich hnilobného postoja.
