Autor je vedúcim zahraničnej rubriky českých Hospodárskych novín
Politický mišmaš, ako o volebnej noci nazval povolebnú situáciu na Slovensku premiér Robert Fico, sa dá vyložiť rôznymi spôsobmi. Pozrime sa na výsledok volieb z pohľadu rastúcej vlny európskeho populizmu.
Videné touto optikou, nie je výsledok slovenských volieb v zásade ničím až takým výnimočným. Takzvané štandardné strany robia vo všetkých západoeurópskych demokraciách všetko pre to, aby prišli o zvyšky voličských sympatií a podpory. A vstup kotlebovcov do parlamentu možno porovnať povedzme so zvolením jedného europoslanca nemeckej neonacistickej NPD v roku 2012.
Voliť inak
V postkomunistických krajinách, ako je Slovensko, je stále vecou diskusie, ktorú formáciu môžeme označiť za štandardnú či tradičnú stranu. Bolo by zaujímavé vidieť, čo by sa dialo, keby sa slovenský volebný systém zmenil a napríklad celá krajina sa namiesto jedného volebného obvodu rozdelila na viac, pričom ich nemusí byť hneď štrnásť ako v Česku.
Postaviť jednu kandidátku s jedným, dvoma charizmatickými lídrami (a finančníkmi) je oveľa jednoduchšie, ako vytvoriť, povedzme, kandidátok päť. Štandardné strany s regionálnymi štruktúrami by si s niečím takým poradili lepšie ako populistické rýchlokvasky, to je jedna strana mince. Na druhej strane by hrozilo zabetónovanie straníckeho systému na dlhé roky.
Slovákov by mal desiť nielen Marian Kotleba v úlohe vodcu parlamentnej strany, ale podobnou mierou aj podnikateľ typu Borisa Kollára, ktorý v prvej povolebnej televíznej debate asi trikrát zopakoval, že sa zatiaľ politikou len zabáva.
