Rudolf Vrba – Alan Bestic: Nemôžem odpustiť: Utiekol som z Osvienčimu, preklad Viera Polčíková a Dáša Zvončeková-Haasová, Citadella 2015
Keď som začínal čítať knihu Rudolfa Vrbu Nemôžem odpustiť: Utiekol som z Osvienčimu, netušil som, že kým sa dostanem k poslednej vete, do slovenského parlamentu sa dostane strana, ktorej členovia v minulosti vyjadrili obdiv Adolfovi Hitlerovi, vyhnanie židov označili za optimálne riešenie židovskej otázky či chceli nahradiť demokratické zriadenie stavovským štátom.
Práve nárast takýchto myšlienkových prúdov robí pochopenie mechanizmov nacizmu a fašizmu čoraz dôležitejším. Kniha Rudolfa Vrbu je jedným z najvýznamnejších príspevkov k odhaľovaniu zločinného charakteru týchto ideológií.
Vrba sa narodil v Topoľčanoch ako Walter Rosenberg a v roku 1942, keď ho chytili pri pokuse prekročiť maďarsko-slovenské hranice, sa dostal najprv do pracovného tábora v Novákoch a odtiaľ ho deportovali do poľského Majdanku a neskôr do Osvienčimu (samotný vyhladzovací tábor mal nemecký názov Auschwitz, ale na Slovensku sa zaužívalo hovoriť o Osvienčime).
Po takmer dvoch rokoch v táboroch Auschwitz a Birkenau (Brezinka) sa mu v apríli 1944 spolu s ďalším slovenským židom Alfrédom Wetzlerom podarilo z tábora smrti ujsť. Aj dôkladnosť Nemcov mala svoje trhliny. Neodporúčam čítať knihu krátko pred spaním. Niektoré pasáže by slabším povahám mohli spôsobiť veľmi nepokojnú noc.
Z celospoločenského hľadiska nie je ani také podstatné, že sa Vrbovi a Wetzlerovi podarilo ujsť, ale to, čo urobili potom. Slávnymi sa nestali tým, že utiekli – to sa podarilo aj iným – ale tým, že informovali svet o tom, čo sa vo vyhladzovacích táboroch deje.
Jednou z dominantných čŕt Vrbovej knihy je jeho nezlomnosť a túžba po úteku. Pochopiteľne, keď knihu v roku 1963 spolu s írskym novinárom Alanom Besticom písal, mohol už retrospektívne svoje zámery spred dvoch desaťročí vykresľovať trochu idealizovane. O útek sa však pokúsil už v Novákoch, keď ešte netušil, že to najhoršie ho len čaká. To ukazuje, že so svojím osudom sa nemienil zmieriť.
Osvienčimské protokoly
Jeho motivácia k úteku sa však postupne menila. Kým na začiatku chcel ujsť, aby sa on sám ako jednotlivec dostal na slobodu, po niekoľkých mesiacoch v tábore, keď videl stovky transportov, z ktorých vystupovali desaťtisíce ľudí a netušili, že idú na smrť, usúdil, že jeho útek musí mať aj vyšší cieľ. „Chcel som varovať tých, ktorí sem mali prísť, aby vedeli, čo ich čaká, pretože by povstali a bojovali ako Židia vo varšavskom gete. Keby sa dozvedeli pravdu, odmietli by pokorne ísť na jatky,“ píše Vrba.
Práve preto s Wetzlerom po príchode na Slovensko nadiktovali správu, ktorá je známa ako Osvienčimské protokoly. V nej detailne opisujú štruktúru táborov a metódy, ktoré v nich nacisti používali. Pridávajú aj odhady počtu transportov a ľudí, ktorí tam prišli. Okrem toho, že chceli, aby sa tieto informácie dostali k politickým lídrom Spojencov, bezprostrednou motiváciou bolo varovať maďarských židov. Bola to v podstate posledná veľká židovská komunita, ktorá v Európe prežila, a Vrba s Wetzlerom boli svedkami príprav na príchod nových transportov do Osvienčimu a Brezinky.
Vrba sa v knihe netají sklamaním z toho, že ich snaha vyšla viac-menej nazmar, pretože predstavitelia oficiálnych maďarských židovských organizácií namiesto toho, aby svojich súvercov informovali o tom, čo sa vo vyhladzovacích táboroch deje, pustili sa do naivného vyjednávania a kšeftovania s nacistami. Výsledok? Židovskí predstavitelia na čele s Rudolfom Kastnerom „vybavili“, že 1800 židov sa dostalo do bezpečia vo Švajčiarsku, ale nijako nezabránili tomu, že v priebehu necelých dvoch mesiacov ich viac ako štyristotisíc skončilo v Osvienčime. Vrba bez okolkov hovorí o kolaborácii týchto ľudí s nacistami.
