Autorka je lekárka a spisovateľka, žije v Michalovciach
Nikdy nezabudnem na ten pocit, keď naše dvaapolročné dieťa ukázalo z kočíka prstom a vyhlásilo:
„Aha, mami, aký je ten čierny ujo zlý!“
Pýtala som sa, prečo je podľa neho zlý, hoci odpoveď som tušila: lebo je čierny.
Pravdaže, snažila som sa mu vysvetliť, že dobro sa neviaže na farbu pleti. A sama seba som uspokojovala tým, že xenofóbia má genetický základ a prísne fylogeneticky vzaté, predsudky majú vo svete, kde treba prežiť, svoj pozitívny význam. A že všetko podstatné sa nakoniec naučí od svojich rodičov.
Ale dieťa nastúpilo do škôlky a tam sa naučilo, že čierny ujo sa volá Cigán a zvestovalo mi, že Cigáni sú zlí a kradnú. Bez mihnutia oka pritom za najlepšieho kamaráta nominovalo počerného Onurka z detského domova a do krvi by sa bilo za jeho necigánsky pôvod. Je to najlepší kamarát a najlepší kamarát nemôže byť zlý, teda nemôže byť Cigán, jasné, nie? A okrem toho nekradne hračky.
Dieťa nastúpilo do škôlky a ja do novej práce. Okrem mnohých iných otázok som na úvod dostala aj túto, vskutku šokujúcu: Si rasistka? Na odpoveď sa nečakalo, prišla hneď za tým: Nie si? Čoskoro budeš.
Viem, že som nechodila v cudzích topánkach. Ani v tých záchranárskych, ktoré často merajú cestu na tie isté adresy v osadách, kde im hocikedy hrozí hocičo, kde sa záchranka považuje za bezplatný taxík a najlepšie, ak by vozila obojsmerne.
