akí sme je seriál o pohľadoch na našu spoločnosť. Vybrané osobnosti pre vás mapujú svoje postrehy, pocity a niekedy ponúkajú aj návody či odvahu, ako ďalej... Seriál pokračuje textom stredoškolského učiteľa a spisovateľa Jaroslava Rumpliho.
Ani jeden národ nepochovával sa sám, pochovávali ho vyvolené ruky. To napísal Jozef Cíger-Hronský vo svojom najvýznamnejšom románe Jozef Mak.
Okrem toho, že bol spisovateľ, počas slovenského štátu pôsobil ako správca Matice slovenskej, ktorá v tom období naplno rozvinula svoju vydavateľskú a výskumnú činnosť. Také čosi bolo podmienené úplnou spoluprácou s režimom, ktorý popri akože nevídanom kultúrnom rozmachu zbavil občianskych práv, majetku a napokon i života desaťtisíce svojich občanov a ešte za každého takto ošetreného jedinca aj zaplatil. Koľko ráz sme o tom už počuli?
To prvé a hneď to najstrašnejšie
Hneď prvé, čo sme ako národ urobili, bolo zároveň tým najstrašnejším. S historicky obmedzenými možnosťami sme do momentu, keď si nás pod svoje ochranné krídla prichýlila vzdúvajúca sa tretia ríša, nemali veľa príležitostí ukázať svetu, čo v nás drieme.
Možno aj preto sme sa do budovania vlastného štátu pustili s takou vervou. Ešte sme poriadne ani nevznikli, a už sme začali s vytváraním ucelenej komunity bez cudzorodých prvkov.
Vyhnali sme škodnú, vykynožili parazitov. Napochodovali sme na východ ako boží bojovníci, a že sa nám spočiatku darilo! Neexistujúcimi obrannými líniami nepriateľa sme prechádzali ako nôž maslom, až kým sme spolu s mocným germánskym bratom neuviazli v bahne.
Prišla zima, mráz, nakoniec totálny výprask. Nebyť Povstania, na ktoré sa zúfalá menšina národa zmohla ozaj v hodine dvanástej, na oslavy porážky fašizmu by sme sa pozerali z lavice hanby. Veru, naši predstavitelia by nemohli bezostyšne vypínať hrude na strane víťazných mocností. Museli by sme cvakať, platiť odškodné.
O čom u nás naozaj hovoríme, keď hovoríme o hokeji Čítajte Opäť na trasovisku
Za vykynoženie skupiny svojich spoluobčanov Hronský, samozrejme, nemohol. To však neznamená, že zaň nenesie nijakú zodpovednosť. Ak ho aj priamo neschvaľoval, nečinne sa mu prizeral. Kultúrne povznášal národ, ktorý si máčal ruky v krvi.
O osude Židov, ak aj dovtedy naozaj nič netušil, sa musel po skončení vojny dozvedieť, aj keby mal uši zaliate voskom. Napriek tomu v antipovstaleckom románe Svet na trasovisku ľutuje niečo celkom iné.
