Odrazom kultúrnej vyspelosti politickej reprezentácie našej gubernie je, že sa žiadna strana strana nevenovala v predvolebnej kampani kultúre. Strany sa oháňali všetkým – od strašenia emigrantmi, Európskou úniou, podporou malého a stredného podnikania, až po sociálne programy, zmeny v zdravotníctve či školstve.
Pritom vieme, že keby nebolo učiteľskej nasratosti, tak by školstvo ostalo opäť zabudnuté. Ale kto z politikov si spomenul na kultúru? Podpora kultúry nie sú frázy prepísané z minulých volebných programov ani účasť na premiérach či dobre zladená kravata. Koľko politikov číta literatúru, chodí pravidelne do divadla, na výstavy?
Máme mesiac knihy. Kniha je jazyk a jazyk je jedinečným prejavom kultúrnej identity národa. Od ľudovej slovesnosti až po romány či básne, jazyk je tým prvkom, ktorý nás ako národ určuje. A to, čo tvorí knihu, knihou nie je papier, ale tie drobné chrobáčiky naukladané vedľa seba, po ktorých prečítaní prežívame nové príbehy, získavame nepoznané emócie. Kniha teda nie je stranícka knižka ani vkladná knižka zastrčená pod spodnou bielizňou.
Ktovie, ako by sa národ zatváril, keby sa k učiteľom a zdravotníkom pridali štrajkovať aj nespokojní umelci. Asi by si to pospolitý ľud všimol až vtedy, keby sa prestali točiť seriály a reality šou. Spisovatelia, hudobníci, výtvarníci, tanečníci majú na protest proti nekultúrnosti prestať tvoriť? Určite nie, naopak, majú reflektovať všetko negatívne. Obávam sa, že ak by náhodou začali štrajkovať spisovatelia, asi by si to verejnosť ani nevšimla.
