Autori sú členmi Katedry politológie na Filozofickej fakulte Trnavskej univerzity
Fungujúca demokracia nie je samozrejmosťou. Občiansku účasť nemožno zúžiť len na vyjadrenie formálnej podpory v parlamentných voľbách. Rozvoj slobodnej spoločnosti súčasne posilňuje ten druh občianskej aktivity, ktorý presahuje súkromný záujem.
Skúsenosti z obdobia rokov 1992 – 1998 dostatočne ilustrujú skutočnosť, že demokratická spoločnosť si nevystačí len s motiváciou, ktorá vychádza z úzko straníckeho záujmu, okamžitého mocenského uspokojenia alebo osobného prospechu.
V situácii, keď sú vládnuce politické subjekty mnohonásobne a odôvodnene podozrivé z nepriehľadného nakladania so štátnym majetkom a peniazmi daňových poplatníkov, nemožno hovoriť o fungujúcej demokracii.
Zneužívanie moci na sledovanie úzko partikulárnych cieľov sa stáva zdrojom nestability a nedôvery občanov k inštitúciám zastupiteľskej demokracie. Rovnaký hazard predstavujú nenaplnené prísľuby zmeny politickej kultúry a štýlu vládnutia.
Politické a aj mienkotvorné elity akoby celkom ignorovali skutočnosť, že demokracia nie je hrou s nulovým súčtom, kde jedni vyhrávajú a ostatní strácajú. V demokratickej súťaži má mať aj politická rivalita limity vymedzené elementárnou zhodou na orientácii spoločnosti.
Zápas prekračujúci spomenuté hranice poškodzuje autoritu a dôveryhodnosť demokratických inštitúcií. O to nebezpečnejšie je znevažovanie politiky ako zbytočnej a ekonomicky nákladnej hry, ktorá vraj nemá vzťah k dôležitým problémom každodenného života obyvateľov.
Pokles autority politických inštitúcií nie je len dôsledkom prepojenia politických strán a ekonomických skupín, zľahčovania legitímnej úlohy opozície a zlyhávania médií. To isté možno povedať o zahrávaní sa s voličskými očakávaniami a o vyčerpaní občanov z nespočetných mobilizačných kampaní, ktorých výsledkom je sporný politický zisk, zato však nesporné politické znechutenie verejnosti a radikálny odpor voči „systému“.
Výsledkom oslabenia demokratických inštitúcií a dezilúzie zo štýlu politiky je aj následná nostalgia za „starým režimom“. Ďalším dôsledkom je hľadanie zjednodušených riešení a nárast počtu sympatizantov extrémistických hnutí. Za uvedený stav sú, hoci v rozdielnej miere, zodpovedné všetky doterajšie vlády a politické elity Slovenskej republiky.
Tie okrem iného dlhodobo prehliadali problémy v oblasti školstva, prípadne nezmyselnými „reformami“ dosiahli obmedzenie výučby najmä nedávnej histórie a výchovy k občianstvu na základných a stredných školách.
Pod zlyhanie školského systému v tejto oblasti sa negatívne podpísalo aj jednostranné a nekoncepčné uprednostňovanie rozvoja technických predmetov na úkor humanitných či iných „nerentabilných“ disciplín zo strany celej škály vládnych aj opozičných politikov.
Praktické dôsledky týchto technokratických rozhodnutí v kontexte celej štruktúry školstva budú v dlhodobom horizonte oslabovať občiansku spôsobilosť a politickú zodpovednosť veľkej časti obyvateľstva. Výsledkom je neschopnosť kriticky uvažovať o dôsledkoch svojich rozhodnutí, neschopnosť niesť zodpovednosť za tieto rozhodnutia a zmysluplne sa zapájať do verejného diania.
Súčasťou tohto negatívneho vývoja je aj nárast prejavov etnickej, rasovej a náboženskej neznášanlivosti, ako aj prienik antisystémových a extrémistických strán do hlavného prúdu politického diania.
Preto dôrazne a naliehavo vyzývame občanov a inštitúcie, aby spolu s nami, v súlade so svojím určením a kompetenciami, konali proti šíreniu extrémistických názorov a hnutí, a to v záujme zachovania samotného ústavného rámca zastupiteľskej demokracie.
Mimoriadnu mieru zodpovednosti v tomto bode nesú politické elity a osoby na čele štátu. Je to zodpovednosť za budúcnosť zriadenia, ktorého základy a princípy sa konštituovali po novembri 1989 a dnes sú reálne ohrozené. Tomuto ohrozeniu musíme čeliť.
Podpísaná výzva vyšla pôvodne na stránkach Trnavskej univerzity.
