Simone Weillová – Traktát o zrušení politických strán (Premedia 2016)
Napriek tomu, že k ľuďom, ktorí bojujú „za všetko a proti všetkému“, pričom rovnako zápalisto vystriedajú všetky pozície, mám prirodzený odpor, v prípade filozofky Simone Weillovej (1909 - 1943) privriem oko, pretože napriek prechodu od (takmer) komunizmu ku katolicizmu, od bezvýhradného pacifizmu k presvedčeniu, že vojna je občas nevyhnutná, hľadala isté nemenné morálne kvality a trvala na nich.
Spoločensky sa angažovala a snažila sa nachádzať za každú cenu pravdu a spravodlivosť, čo je obdivuhodné, ale aj problematické a, samozrejme, v mnohom jej to zabraňovalo naplno prežívať súkromný život.
Vinou vyčerpaní a náročných životných podmienok dostala tuberkulózu a podľahla jej – aj preto, že odmietala potravu, pretože „cítila solidaritu s hladujúcimi na celkom svete“.
Ale nechajme jej život bokom. Dôležité je, že na mnohé veci mala mimoriadne zaujímavé, i keď provokatívne názory, čoho dôkazom je aj rozsahovo neveľký, no o to významnejší Traktát o zrušení politických strán.
Inšpirácia Rousseauom
V súčasnom rušnom povolebnom období iste mnohým príde vhod tvrdenie, že politické strany treba bezvýhradne zrušiť, pretože predstavujú „čisté zlo“. No také jednoduché to, pravdaže, nie je. Poďme sa pozrieť, ako Weillová prichádza k svojim záverom.
V prvom rade treba podotknúť, že jej veľkou inšpiráciou bol Jean-Jacques Rousseau a dielo O spoločenskej zmluve. Tvrdí, že „len málo kníh malo taký veľký vplyv ako táto. Lenže v skutočnosti sa všetko dialo a deje tak, akoby ju nikto nikdy nečítal“.
“"Ak sú v krajine politické strany, skôr či neskôr vznikne situácia, v ktorej nie je možné účinne vplývať na verejné veci bez toho, aby človek vstúpil do niektorej z nich a hral s nimi ich hru. Takže má možnosť buď to pustiť z hlavy, alebo sa dať zomlieť v straníckom mlynčeku."
„
Rousseau píše, že rozum dokáže rozpoznať a vybrať si spravodlivosť a prostý úžitok a že motívom každého zločinu je vášeň. Rozum majú všetci ľudia rovnaký, no líšia sa práve emóciami, ktoré nás vedú ku konaniu zla a nespravodlivosti.
Na osemnáste storočie pomerne typický názor, i keď z dnešného hľadiska príliš zjednodušujúci. Ak teda k všeobecnému problému vyjadrí svoj postoj niekoľko ľudí, nebudú sa líšiť v častiach, čo súvisia so spravodlivosťou a s rozumom, ale v nespravodlivostiach a omyloch.
Univerzálny konsenzus podľa Rousseaua a Weillovej poukazuje na pravdu. Pravda je len jedna, rovnako ako spravodlivosť. Omyly a nespravodlivosti sú však nekonečne rozmanité. To je všeobecný problém ľudského spolunažívania a komunikácie.
Skutočná demokracia
Pokiaľ ide o „strany“ ako také – Weillová zdôrazňuje, že tento výraz používa tak, ako sa chápe na európskom kontinente od osemnásteho storočia.
Sprvoti išlo o hanlivé označenie politického protivníka z konkurenčného tábora. V anglosaskom prostredí sa strany stali predovšetkým vecou aristokratov a obsahovali prvok hry či športu. Vo Francúzsku po veľkej revolúcii vznikol klub jakobínov, ktorý mal byť priestorom na slobodnú diskusiu. Vojenský tlak a nekonečné krvavé očisťovanie z neho spravili totalitnú stranu. To veľmi dobre poznáme aj z dvadsiateho storočia, v ktorého prvej polovici Simone Weillová prežila svoj krátky život.
